1. časť článku: O Jurajovi, hadoch, škorpiónoch a astrológii
Lastovičky sú opäť vo svojom letnom domove, a to mi dodáva nádej, že je zatiaľ všetko ako má byť.
Svätý Juraj povyháňal hady a ščúrov (po šarišsky jaščurki/jaščuroch). Kto ich však poženie späť pod zem? Medzi pranostikami som našiel jedinú, ktorej svätý sa v jeseni tejto práce ujme. Vzťahuje sa k 28. septembru – „Svatý Václav tady – sklízí hady“ („Svätý Václav zberá hady“). Medzi dátumami je časový rozsah piatich mesiacov, toľko trvalo teplé obdobie vhodné pre aktívny život hadov v našom geografickom priestore.
Skôr, než sa ale budeme venovať jesenným mesiacom, vráťme sa k „hadom, drakom, jašterom“ a k „udalostiam“ spojeným s jurajskou legendou. Prečo musel práve drak padnúť za obeť christianizácie? Myslím, že nad tým netreba priveľa meditovať. Veď už na počiatku starozákonných dejín nájdeme zmienku o nebezpečnosti týchto potvor. Biblický Boh síce deklaruje, že dáva človeku na celej zemi každú bylinu, nesúcu semená i každý strom, na ktorom rastú plody so semenami, a to všetko mu núka ako pokrm. No je tu jeden problém – Hospodin nechal v strede záhrady vyrásť strom života a strom poznania dobrého a zlého a okamžite vydal človeku prvý pokúšajúci zákaz. Zo všetkých stromov môže jesť plody, len zo stromu poznania dobrého a zlého nie, a zdôvodnil to tým, že po požití jeho plodov by človek prepadol smrti. Chvíľu na to stvorí človeku ženu. A vznikne ďalší problém. Had – najprešibanejší tvor zvieracej ríše presvedčí ženu, že keď sa najedia plodov zo stromu v strede záhrady, vyrovnajú sa v poznaní dobra a zla Bohu. Ona odtrhla plod, ktorý sľuboval vševedúcnosť a ponúkla z neho aj mužovi. Výsledkom pokusu bolo, že poznali, že sú nahí. Samozrejme, Hospodin ich za túto túžbu konkurovať mu a riziko, že by sa mu stali rovnými, ak by jedli ovocie aj z druhého stromu, poskytujúceho plody večného života (pričom ich k tomu svojím zákazom od začiatku provokoval!), potrestal, a cez nich aj celé budúce ľudské generácie. Vyhnal ich z raja nevedomosti (koľkí by sa ta však najradšej vrátili!?).
Had sa tak stal provokatérom pokušenia. Nielen to! Žil v zemi a pohyboval sa bez nôh, a aj toto bolo považované za poburujúce. No a s temnotami zeme sa postupne v dejinách kresťanstva spájalo takisto peklo! Nuž, aj staré hebrejské legendy a mýty videli v hadovi temnú bohyňu Lilit.
Možno práve pre spomenuté dôvody dokonca i naši predkovia za slovom had videli niečo odporné, zlé, kal, hovno.
S inou situáciou sa však stretávame v slovenskej rozprávkovej tvorbe. Siahol som po Dobšinskom, a hada som tu spoznal buď ako tvora, ktorý drží v papuli bylinku zachraňujúcu hrdinovi život, sceľujúcu jeho smrteľnú ranu, či takého, čo otvára inou bylinkou skalné diery s pokladmi. Občas sám nosí do podzemnej skrýše zlaté vajcia, a občas z vďaky rozdáva dary, ktoré pomôžu hrdinovi dosiahnuť cieľ. Alebo sa narodí ako Hadogašpar, a zvliekajúc hadiu kožu sa mení na krásneho mládenca. Výnimkou je azda len jedovatý had spiaci v posteli chorej princeznej. Toho keď vyhodia spod slamníka a zabijú, princezná ozdravie.
Had zobrazuje rôzne aspekty spoločenského bytia. U austrálskych domorodcov v podobe Dúhového hada sa okrem iného stáva obrazom prvopočiatku sveta a stvoriteľského boha. V slovanskom mytologickom svete sa staral v podobe „hospodárika“ o dom, rodina sa oň zase postarala, aby sa jej dobre darilo. V Číne ho nájdeme v podobe zákernej a zlej, ale ako znamenie čínskeho zvieratníka vystupuje ako jedna z jeho najmúdrejších bytostí. V indickej medicíne vystupuje v podobe hada kundalíní, vesmírnej energie, živelnosti života. V Asklépiovom kulte zastupuje had princíp večnosti prostredníctvom regenerácie – zvliekania kože.
Trochu inak je to v Dobšinského rozprávkach s drakmi. Poväčšine s nimi musí hrdina bojovať, vrážať ich do zeme a odsekávať im hlavy, sú to potvory, ktoré neustále lietajú kdesi po svete, unášajú princezné, ale tiež vidia a vedia veci, ktoré sú pred bežnými smrteľníkmi ukryté. Doma ich čakajú starostlivé mamy alebo unesené panny, ktoré ich v momente, kedy draci zacítia „človečinu“, chlácholia, aby z nich počas oddychu, spánku vytiahli tajomstvá, ktoré slúžia smelému mládencovi, ukrytému pod korytom, na to, aby mohol prejsť iniciačným procesom a dospieť k vlastnej individuačnej premene.
Latinčina pod pojmom draco, lat. (drako) pozná draka, šarkana i hada, jaštera. Tie isté významy nájdeme aj v podobe gréckeho δρακων (drakon). No ak sa zahĺbime do etymológie slova, nájdeme v podobe δερκομαι (derkomai) aj tieto významy – jasne vidieť, užívať svoj zrak, vidieť, byť vidúci, vnímať (aj počuť). Ich zmysel nás približuje k rozprávkovej funkcii nositeľov múdrosti a širokých znalostí, potrebných pre rozprávkových junákov, ale v podobe „vševidiaceho Sauronovho oka“ z Pána prsteňov je v ňom ukryté aj veľké nebezpečenstvo oka, ktoré nás neustále sleduje v „palantírovej“ podobe ľahko zneužiteľných elektronických vymožeností.
Ak hady spodobené aj súhvezdím Hada vyliezajú z dier zo zeme – toto súhvezdie je v blízkosti ekliptiky, takže ho časť roka nevidíme nad obzorom, „býva v zemi“, súhvezdie Draka nájdeme v cirkumpolárnej časti severnej oblohy, takže nezapadá pod obzor žiadnou svojou časťou ani na chvíľu; tak dokáže neustále kontrolovať všetko, čo sa na zemskom povrchu deje.
V mytológiách sveta i v rozprávkach dokáže svojím zrakom ako laserom prepaľovať hrubé múry, z papule/papúľ i z očí mu šľahajú plamene. Je to teda najčastejšie postava, ktorú treba poraziť, lebo jej nebezpečenstvo spočíva vo vševidiacej sile, istej vševedúcnosti, čo nie je pohodlné pre stvoriteľov tohto sveta, ktorí v ňom vidia silného konkurenta. I preto v Jánovej Apokalypse je drak prenasledovaný ako satanský princíp (symbol diabla) ženou odenou do slnka, ktorá porodí dieťa – záchrancu, Sotéra, spasiteľa. Obludného draka poráža archanjel Michael, ktorého meno pochádza z hebrejského מיכאל, hebr. (Micha´el) a má význam „Kto je ako Boh“, „Bohu podobný“.
V kalendári nájdeme toto meno 29. septembra, len deň potom, čo Václav (slovanské meno s pôvodným významom viac slávny, veľmi slávny) „poupratuje hadov“. Takže i Michal sa spolupodieľa na upratovaní potvor zo zemského povrchu.
S Václavom je spätá tiež pranostika „Na sv. Václava býva zlata záplava“, ktorá súvisí s mlatbou – vymlátená slama má farbu zlata.
Tak sa vraciame veľkým oblúkom na začiatok textu.
Autor: Mgr. Miroslav Kostelnik – pokračovanie
