obrázok so súhlasom artur84 / FreeDigitalPhotos.net
V tomto článku sa budem hlbšie venovať srdcu z pohľadu svätej Hildegardy. Je veľmi dôležité, aby sme nevnímali srdce iba ako orgán. Hildegarda nám vo svojom diele „Scivias“ (Poznaj cesty), veľmi podrobne a dôkladne opisuje srdce.
Hildegarda označuje srdce ako posla
V knihe „Scivias“ sa píše: „Prijmite tieto slová! Uložte ich do najvnútornejšej komory svojho srdca.“ Tieto slová sú ďalej zosilnené: „Požehnanie nebeskej rosy nech ním prenikne, kto si ich osvojí a udrží vo svojom srdci….“
Cesty, s ktorými nás sv. Hildegarda zoznamuje, vedú dovnútra. Ich posolstvo prichádza zo srdca a hovorí k srdcu, z najvnútornejšieho k najvnútornejšiemu. Najkrajší dôkaz toho sa nachádza v jej liste svätému Bernardovi, ktorého najprv prosí: „Dobrý, milý otče, zober ma do svojej duše.“ Táto žiadosť ako keby bola dozvukom posledného prikázania, s ktorým večný otec uzatvára zákonodarstvo na Sinai: „Tieto slová nech sú v tvojom srdci.“ Načo jeho syn pri vstupe na svet poskytuje napĺňajúcu odpoveď: „Tvoj zákon je vo mne v srdci.“
Poznaj cesty
Podľa titulu sa zdá, ako keby sa Hildegardino dielo obracalo na rozum: „Poznaj cesty!“ Aby si nikto nemyslel, že tu sa rozumové poznatky môžu obohatiť vysoko duchovným učením, označuje Hildegarda pôvod diela slovami: „Pohľad jednoduchého človeka.“ Rozum sa nechce dať poučiť jednoduchosťou. Srdce ale načúva, približuje a otvára sa, lebo ono je stvorené k jednoduchosti a vylieči sa len jednoduchosťou.
Existuje tu jedna rozumná veta: „Vediaci nevediaci, z múdrosti nepoučený“ (Gregor Veľký, dialógy). V tejto múdrosti nehovorí. „Poznaj cestu“, ako keby svoju vlastnú cestu propagovala ako najlepšiu. Ona hovorí: „Poznaj cesty…“ pretože jednoduchý je pôvod a cieľ, rôznorodé sú ale cesty, každý z nás ma svoju, áno, koľko ľudí žije od Adama až po posledne narodeného, toľko ciest existuje za jedným cieľom. Všetky cesty tam vedú, pretože kto sa pomýli, ostane bez cesty a zrúti sa do hĺbky.
Srdce a videnie
Svätá prostota je cnosťou silných, širokého srdca človeka s bohatým vnútorným životom. Svätý Augustín veľmi zreteľne objasnil základnú súvislosť medzi srdcom, videním a jednoduchosťou vo svojej „Homílie,“ kde hovorí o Božskom videní blažených čistým srdcom: „Akí pochabí sú tí, ktorí hľadajú Boha vonkajšími očami, pretože naňho sa predsa pozerá srdcom, ako sa to inde aj píše: A v prostote srdca ho hľadajte, pretože čisté srdce je prosté srdce! A tak ako toto svetlo vidno len jasnými očami, tak Boha uvidíme len vtedy, keď je čisté to, čím sa máme naňho pozerať.“ My sme stvorení pre blaženosť tohto videnia a občas sa nachádzame bezradní v tme.
Tu otvára Boh svätej Hildegarde oko srdca, aby videlo cesty a ukázalo nám ich. To bolo pred vyše 800 rokmi, posolstvo ale nestarne, pokiaľ jeho konečným cieľom je večnosť, dokonca s pribúdajúcimi storočiami je ešte platnejšie.
Oživená hlina
Hildegarda dostala vo štvrtom videní prvej knihy hlboké osvietenie tykajúce sa duše a jej stánku. Po zažiarení vznešeného stvoriteľa a „lesku podobnému rannej rose v purpurovom blesku, ktoré predpovedalo stelesnenie zrodu v lone panny a jeho vykrvácanie pre spasenia človeka“, prichádza skoro do platnosti aj výnimočné postavenie ľudskej duše v rámci stvorenia. Aby vyzdvihol dušu, prechádza stvoriteľ od jednoduchého príkazu „Staň sa“ k jemnejšiemu spôsobu „vdychu, ktorý nám zrodí svätého ducha cez Otca a Syna. Duša ale nie je, božský, ale stvorený duch, ale predsa Bohom do človeka vdýchnutý „spiraculum vitae“ „živý duch“, ktorý Boh poslal do suchej hliny,… zapustený v stánku miechy a žíl, z kostí a mäsa.
Vdýchnutie duše
Hildegarda videla tento dych preniknúť do rodiaceho sa dieťaťa ako ohnivú guľu, táto „si zobrala srdce človeka do vlastníctva, dotkla sa jeho mozgu, a rozliala sa do všetkých jeho končatín. „Tvar gule naznačuje dokonalosť, ktorá je duši vlastná od Boha. Oheň poukazuje na život a lásku, z ktorých vyskakuje duša ako iskra, aby v tele pôsobila život a lásku, pre ktoré je stvorená. Podľa vzácneho pôvodu a duchovnej podstaty je ona povolaná, byť družkou anjela.“
Ale beda, mnohé búrky narážajú na ohnivú dušu ukrytú v ľudskom tele a ohýbajú ju až k zemi. So všetkými silami sa však „ona“ s námahou postaví na odpor a začne sa horko žalovať. Prvým dôvodom trápenia je pýcha. Stánok spoznáva, že by svojimi očami mohol uzrieť všetky cesty, preto sa otočí proti severu, čo znamená cestu od Boha. Týmto sa duša stane slepou, bez radosti a poznania. S roztrhnutým rúchom, vyhnaná zo svojho dedičstva do diaľky, ocitá sa zbavená všetkej krásy a cti, vydaná najponižujúcejšiemu slúženiu. Jej útočníci ju poháňajú údermi pästí k mlátam ošípaných, aby zahnali hlad. Ona však nie je nevinne v tomto trápení, pretože stánok nespoznal, že by svojimi očami mohol uzrieť všetky cesty, keby duša svoj vnútorný zrak nebola odvrátila od Boha a stánok sa nestal všetečným. Teraz je ona však hodná súcitu, a živé svetlo tak silne osvieti jej trpké trápenie, že vina takmer zanikne. Plná ľútosti sa duša sama obviňuje, „keď v babylone žila hanlivé zaobchádzanie.“ „Bolí ma, že som sa ja nešťastná od teba odklonila“. Táto ľudskosť vedie v milosti k obratu a osvedčenia sa.
Cesta za svetlom
Ešte dôraznejšie ako obrazné predstavenie líči text vnútorný boj, vynárajú sa mylné svetlá, ktoré vedú takmer k šialenstvu: „Nešťastník, ty predsa nevieš, či tvoje dielo je dobré alebo zlé… Čo ťa poteší, to ti nie je dovolené, a čo ťa láka, k tomu ťa nabáda Boží zákon. A odkiaľ vieš, že to všetko je skutočne tak? Bolo by ti lepšie keby si nebol.“ Po vzostupe k spravodlivosti sa ale zrúti do pochybnosti a hovorí: „To mi nepomôže.“ Potom znova chce lietať nad mrakmi, totiž „prekročiť rozumnú mieru a začať to čo môže skončiť.“ V najhlbšej priepasti beznádejného smútku existuje účinná milosť: „BOH“.
Tak ona vykríkne „Bože, či si ma nestvoril? Hrubá zem ma tlačí dole!… Budem chlapsky proti nej bojovať… Zoderiem miechu, krv a telo múdrosťou a trpezlivosťou… Keď hnev obkľúči moju schránku, vzhliadnem na dobrotu Boha a budem nežnejšia ako vzduch… Keď by ma chcela nenávisť očierniť, pozriem sa na láskavosť a utrpenie Božieho syna. Keď ale pýcha – a teraz príde rozhodujúce – dosiahne vo mne takú výšku, ktorá sa nechce rovnať, ale všetkých presiahnuť, kto mi potom príde na pomoc“?
Tak vzhliadnem k nemu, kto mi dal život, a poponáhľam sa k najpožehnanejšej panne. Spoznám vo výške Boha, najsladšiu dobrotu, pokoru. A tak zvíťazím aj nad ostatnými záťažami so silným štítom pokory. Pokora je cnosťou srdca. Podiel srdca na dráme duše je naznačený tým, že ohnivá guľa, ktorú Boh vdychuje „stánku miechy, ciev, mäsa a kostí“, hneď „ovládne srdce“. „Naplní srdce onou silou, ktorá sa stane fundamentom tela a opanuje ho“.
Poslanie…
Čo je teda to srdce, ktorého sa ohnivá guľa hneď zmocní? Stojí srdce len v službách duše, aby všetkým častiam tela privádzalo prúd krvi, ktorý súčasne je aj nosičom duše, alebo má ono svoje vlastné poslanie? Hildegarda často spomína srdce tak, ako sa aj v svätom písme objavuje na mnohých stránkach.
Každé z týchto nespočetných miest tu, ako aj tam nás nechávajú pochopiť čo sa tým myslí. Nie je potrebná žiadna definícia. Aby sme ale pochopili Hildegarde najvlastnejšie učenie o srdci, musíme siahnuť až k podstate srdca. Práve jeho vzťah k duši nám môže byť trocha nápomocný. Tak ako synoptici odovzdávajú prvé a najväčšie prikázanie z úst Ježiša Krista, nachádza sa srdce na prvom mieste, ale duša je mu po boku a nasledujú sily z oblasti obidvoch: „Máš milovať pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl“.
Je teda zjavné, že srdce a duša, v podstate navzájom rozdielne, spolu majú naplniť dielo totálnej lásky s prednosťou srdca… Tak stojí v diele Scivias.
Hildegarda nezabudla na srdce ani vo svojom medicínskom diele Causae et curae (Príčiny a liečba chorôb), kde nájdeme konkrétne odporúčanie:
„Kto v srdci, slezine alebo v boku má bolesti, nech to pije často a to ho vylieči.“ H.v.B
Horúce letné dni
Prišlo leto, dni sú dlhšie, teplejšie a my tu máme čas, ktorý väčšina z nás trávi pri vode. Či už ostaneme verní kúpaliskám, jazerám alebo pôjdeme k moru, horúce dni sú stále „s nami“.
Okrem krásy zo slnečných dní však na nás číhajú aj možné nebezpečenstvá a to paradoxne práve z tepla, na ktoré mnohí z nás čakajú takmer celý rok. Počas tohto obdobia je náš organizmus vystavený veľkým záťažiam, pri ktorých je jedným z najviac ohrozených orgánov práve naše srdce.
Objaviteľ Hildegardy, Dr. Hertzka poukázal na to, aké je dôležité včas sa postarať o zdravie srdca. Posilnený srdcovo – obehový systém pomáha pri zvládnutí každodenných aktivít a je základom zdravia a pocitu blaha v pokročilom veku.
„Kto včas a pravidelne pije víno na srdce, ten si pravdepodobne ušetrí v starobe choroby srdca.“ Dr. Gottfried Hertzka.
Vynikajúcim prostriedkom na srdce pre všetkých ľudí je podľa Hildegardy z Bingenu petržlenovo – medové víno, ktoré je jedným z najlepších prírodných prostriedkov, ktorý podporuje funkciu srdca, krvného obehu, sleziny a prebúdza životnú silu.
Hildegarda odporúča užívať tento bylinný elixír pri týchto ťažkostiach
– bolestiach srdca, na rehabilitáciu po srdcovom infarkte
– poruchy srdcových chlopní, starecké srdce
– regulácia krvného tlaku
– bolesti v boku
– odstránenie jedov, odkyslenie srdcového svalu
– edémy, spánok, pôsobí posilňujúco a vyrovnávajúco na srdce a krvný obeh
Skromnosť lekárskych údajov o víne nás udivuje o to viac, že sa v Hildegardinom lekárstve nachádza veľký počet receptov, ktoré sa pripravujú za pomoci vína (najčastejšie prevareným vínom). Pitiu vína s mierou však nestojí nič v ceste, pretože i v Biblii sa dočítame: „Víno, ktoré srdce ľudské poteší“ (Ps. 104,15).
Pripravil: Vladimír Bugoš
