Keby ste mohli počuť jej ustavičný, no príliš slabý hlások, prehlušovaný neustálym diktátom pána Rozumu? A keby ste sa mohli spýtať a jasne by vám odpovedala? Skutočná realita fyziky i duchovna by asi bola prekvapujúca.
Si tu, dušička moja?
Ja som stále TU. A zároveň som všade.
Počkaj, moja, pekne po poriadku… Začnime tým, čo si povedala prvé. Si tu. To znamená kde? Naozaj si vo mne? Mám ťa v sebe, ako všetky živé bytosti? Si iná, alebo ste všetky rovnaké?
Cha, cha, môj zlatučký…! Tak ty chceš každú moju vetu rozoberať, no sám mi hneď kladieš niekoľko otázok naraz! Uvedomujem si, že teraz budem musieť hovoriť rečou tvojho rozumu a ten by stále všetko iba rozoberal! Ja naopak – všetko spájam…
Dobre, moja. Ja – a môj rozum – sa budeme snažiť byť struční. A ty hovor do sýtosti. A hovor mi to, o čom si myslíš že neviem. A poďme trochu ďalej, viac do jadra problému. Nemusíme sa zdržiavať tým, čo mi je jasné. Jasnačka, že si vo mne, inak by som predsa nežil…
…Počkaj, počkaj!… Nepomýľ sa hneď na začiatku. Potom by si mohol chápať skreslene aj to ostatné. Totiž – ehm, ako by som ti to povedala… No… nie je úplná pravda to, že som v tebe.
Prosím!? To ma chceš šokovať hneď v úvode? Ty nie si vo mne??? Tak… ja som bez duše!!! No to je ohromné… A ako to, že s tebou hovorím? Nie si moja? A ako to, že vôbec žijem?
Vieš, Peťko, pravda je úplne prostá. Až tak, že je ľuďom ťažko pochopiteľná. Duša nesídli v človeku ale človek v duši! Ja nie som žiadna duša z bicykla. Nie som výplňou niekoho. Nie ja som v tebe, ale TY SI VO MNE. Ja CEZ TEBA PRESAHUJEM a to tak nesmierne, že akákoľvek tvoja rozumová predstava o tom môže byť len zlomkom.
Áno…úžasné… Šokujúce! Azda to chápem správne. No to je revolúcia a hneď v úvode! Takže…Ak dobre chápem – človek nemá dušu ale duša človeka! Správne? Som niečo ako tvoja…hm…podmnožina?
Presnejšie – si moje momentálne sídlo. Niečo ako centrum…dočasné veliteľstvo, dispečing. Rozumový dispečing, z ktorého je riadený môj dočasný pobyt na zemi, kým nepôjdem inde. Ty si pilot, ja som lietadlo. Ty si vodič, ja som auto. Ty si zrak a ja som kniha, ktorú číta, vníma… A aby sme už úplne odstavili rozum, musím zároveň povedať, že aj ty si lietadlo, auto, kniha… Ty si presne to isté čo ja. A zároveň ťa nekonečne presahujem.
Dobre. Chápem. Pokračuj.
Áno, viem, že si pochopil. Si predsa mojou súčasťou. A viem, na čo sa ma spýtaš teraz. Odpovedať „rozumne“ však bude dosť zložité…
Tak mi to povedz čo najviac popisne. Ako ma to vlastne presahuješ? Ako je to s tou nekonečnosťou? Čo to vlastne je – tá nekonečnosť?
Ak mám hovoriť o nekonečnosti, priprav sa na závrat! Vieš si predstaviť, že je niečoho nekonečne veľa?
Mhm.
Dobre. A vieš si predstaviť, že je niečoho nekonečne – MÁLO?
No… pravdupovediac, to je ťažšia predstava.
A predsa nekonečno existuje aj v tejto kategórii. Ak je niečo nekonečné, ak je niečoho nekonečne veľa, musí toho byť zároveň aj nekonečne málo.
Áno, teoreticky to chápem. Povedzme, že ak nekonečno môže expandovať do nekonečného priestoru, zároveň je nekonečné aj dovnútra, do hĺbky. Aký je nekonečný makrokozmos, tak je nekonečný aj mikrokozmos.
Áno, teória je správna. Mňa však zaujíma tvoja predstava.
Je to ako keď pozeráš do vesmírneho ďalekohľadu a nikde to nemá hranice, nikde to nekončí. A potom pozrieš do mikroskopu a je to to isté. Stále a nekonečne to môžeš deliť na menšie a menšie nekonečné svety mikročastíc….
Super! A teraz si predstav, že je to naozaj jedno a to isté. Že ten nekonečný vesmír, ktorý vidíš v noci do nekonečnej diaľky, je len malou mikročasticou niečoho, čo je mikročasticou nejakej ďalšej mikročastice inej mikro…
Jáj… dosť, dosť… Naozaj ma chytá závrat! Má to vôbec nejaký záver?
Dobrá otázka. Áno, má to záver a napodiv, veľmi jednoduchý: Pozorovateľ nekonečna je VŽDY V JEHO STREDE. V jeho centre. Ktorýmkoľvek smerom pozoruje, dovnútra či navonok, hore či dole, dozadu či dopredu, všade je nikdy nekončiace nekonečno.
Fajn, celkom ľahko pochopiteľné, dokonca aj – prepytujem – rozumom.
Lenže, zlatko, to sme ešte ani zďaleka neskončili.
Prosím!? To má ešte nejaké pokračovanie!?
Ak to má byť naozajstné nekonečno, musí to mať ešte nekonečne veľa ďalších variant. Vysvetlím ti to. Ľahko si predstavíš nekonečne veľa rôznych vesmírnych telies. Tomuto sa rozum nevzpiera, dokonca, tuším, niečo také spomínajú i na školách. Problém pre rozum nastane, keď mu povieš, že existuje aj nekonečný počet ROVNAKÝCH vesmírnych telies!
Tak toto je naozaj silné kafé! Chceš povedať, že existuje aj nekonečný počet zemegúľ?
Áno.
Myslím tým nekonečný počet planét Zem!
Áno.
To myslíš naozaj vážne, alebo iba teoreticky?
So skutočnou vážnosťou ti musím povedať, že planét Zem je nekonečný počet rôznych variant a každá z týchto RôZNYCH variant má aj nekonečný počet ROVNAKÝCH variant.
Ách… dýcham ešte? Máš na toto aj nejaký, nazvime to rozumný dôkaz?
Cha, cha, jasné!!!…. Musíš mať dôkazy na to, aby si mi uveril? V nekonečne má nekonečný počet rôznych variant nekonečne veľa rovnakých variant každej rôznej varianty. Chceš dôkaz? Nech sa páči: Ak by nekonečno obsahovalo čo len jediný KONEČNÝ prvok, už by to nebolo nekonečno.
Dobre, ale aj tak ma obchádzajú mrákoty, keď si predstavím, že aj MŇA je na týchto nekonečných Zemiach nekonečne veľa!
Chcel si predsa vedieť, ako ťa presahujem. Ja vnímam všetky tvoje nekonečné varianty. Chcem ťa však upokojiť. Nie je to vnímanie v tom zmysle, čo ty nazývaš hmotným, reálnym. Je to iba niečo také, čo by si nazval „mentálne“. Nemá to žiaden čas ani priestor, Je to POLE POTENCIALITY. Pole všetkých možností. Ja môžem celé to nepochopiteľné nekonečno vidieť a obsiahnuť naraz. Ako keď ty sa pozrieš z výšky na ležiaci kameň. Toto je ďalší rozumu nepochopiteľný prvok – nekonečne veľké vnímať ako celok, naraz. Nekonečne trvajúce vidieť ako konečný stav.
A čo je vlastne teda reálne?
Poviem ti to veľmi prosto. Nič.
Ako to že NIČ?
Proste – nič. Všetko takzvané „reálne“ je iba ilúzia. Je to len malý zlomok skutočnej existencie, práve len ten, ktorý dokážu vnímať tvoje zmysly. Určite nechceš so mnou polemizovať o tom, že tvoje zmysly sú veľmi nepresné a klamné. Neraz si sa už o tom presvedčil.
To teda hej.
To však nie je vôbec nič v porovnaní s tým, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo vnímaš a objektívnou existenciou, objektívnym stavom toho, čo je.
Môžeš to priblížiť trošku presnejšie, popisnejšie?
Ak chceš… No opäť sa priprav na riadny šok. Pripravený?
Hej.
V tej najskutočnejšej skutočnosti existujú iba energie. Rôzne energie ako nosiče rôznych informácií. A tvoje zmysly túto energiu a informáciu prečítajú a interpretujú ako nejakú, pre teba objektívnu, skutočnosť. A musím ti hneď povedať, že značne nepresne. A na dôvažok – nečítaš ani zďaleka všetko, všetky informácie, ktoré sú okolo teba. Vnímaš len tie informácie, na ktoré si, zjednodušene povedané, naladený. Ako rádio na určitú stanicu.
No… to nie je až také šokujúce. Prekvapuje ma iná vec.
Áno? Ktorá? Čo sa tak usmievaš?
Ani ty teda nie si reálna. Iba sa mi zdáš. Iba snívam, však? Možno trochu netradične…
Aj toto pochopíš napokon celkom presne. Ako všetko. Ale neodbočujme. Porovnajme si, čo je a čo vnímaš. Napokon, poznáš to z fyziky, z biológie….Iba to postavíme do iného svetla.
Keď už hovoríš o tom svetle… Viem, že naše ľudské vnímanie svetla a farieb je veľmi skreslené. Vidíme iba tú časť farebného spektra, ktorú predmet odrazí – teda vlastne tú, ktorá už na predmete nie je! Hneď v materskej škôlke nám vlastne klamú, keď hovoria „stromček je zelený…“. V skutočnosti na „stromčeku“ ostali všetky ostatné časti farebného spektra len nie zelená, lebo tú od seba odrazil!
Cha, cha…, pekné, áno. Ibaže v tej najskutočnejšej skutočnosti NIE JE žiaden stromček!
Čože!?
Vidíš ho iba ty. A samozrejme všetci, ktorí majú rovnaký systém zraku ako ty. V najskutočnejšej skutočnosti je to iba energia s informáciou: „Som stromček. Človek ma vidí ako zelený (áno, lebo zelenú časť svetla odrážam). Človek ešte môže napríklad vidieť, že sa kníšem, alebo stále rovno stojím na svojom mieste… Môže cítiť energiu, ktorú nazýva vôňou…“ , atakďalej, atakďalej… Proste všetko, čo by si dokázal povedať o stromčeku. VŠETKY INFORMÁCIE. Tebe dostupné. Totiž, je ich ešte množstvo ďalších, tebe nedostupných.
Áno? To ma zaujíma. Aké napríklad?
Spomeniem aspoň to najjednoduchšie, čomu budeš rozumieť. Už si niekedy čítal zo stromčeka informáciu „bojím sa ťa, lebo nesieš pílku a ideš ma odrezať“, alebo „milujem ťa, lebo ma polievaš!“ alebo „ochutnaj moje plody, miláčik, vyrobil som ich sladučké, pre teba!“
Možno… niečo podobné… Ale vždy som si myslel, že je to moja vlastná myšlienka, môj pocit.
Lenže tvoja myšlienka, tvoj pocit, neprišli len tak samé od seba, náhodou. Toto sú však informácie celkom pochopiteľné, dokonca za istých podmienok merateľné prístrojmi, vnímateľné ľuďmi. No v súbore informácií nazývaných „stromček“ sú aj informácie nie celkom pochopiteľné. Napríklad prečo ti prišiel do cesty práve vtedy a práve ten či onen strom! Čo ti chce povedať jeho základná mentálna energia. Kde sa tu nabral. A práve v takom tvare, v akom ho vnímaš.
Náhodou tomu celkom rozumiem. Nezdá sa mi to až tak nepochopiteľné.
Sú tam aj ďalšie informácie. Akým spôsobom je stromček uzavretým celkom a zároveň otvoreným systémom… Akého má ducha, a koľko a akých elementálov….
Počkaj, počkaj… O čom to hovoríš? Akí elementáli?
No… elementáli. Elfíkovia….
Teda vieš dobre šokovať, dušička moja! Veď to sú iba rozprávky! Nič z toho neexistuje.
Fajn, ďakujem. Rada sa nechám tebou poučiť, čo existuje a čo nie.
Prepáč.
Nič sa nestalo. Už si niekedy videl hustý porast stromov popri ceste? A myslíš, že stromy sa vytvarovali samé od seba presne do takej klenby, aby mohli popod ne prechádzať nákladné autá? Všimol si si, že jeden smrek má úplne inú podobu ako ďalší, rovnako starý smrek tri metre od neho? Videl si krásny zdravý strom a vedľa neho iný, živoriaci a zoschnutý? Vieš, zlatíčko, okolo každého z nich pobehuje množstvo – no, nazvime to dušíkov nižšieho rádu – ktorí majú na starosti ich vonkajšiu aj vnútornú podobu.
Áno, áno, prepáč. Ak niečo nevidíme, to ešte neznamená, že to nie je.
Presne tak. A ešte presnejšie – ľudským zrakom nevidíme takmer nič.
Dobre, ale prečo to tak je? Prečo sme takí nedokonalí?
Nie vždy to tak bolo. Ľudstvo prežívalo aj onakvejšie časy. A práve v povestiach a rozprávkach sú stopy toho, čo všetko ľudia dokázali vnímať! Nič nie je náhoda, veľmi dobre poznáš tú poučku. NÁHODA NEEXISTUJE – to je jedna zo základných právd. A k tejto pravde sa asi budeme musieť stále vracať a odvolávať sa na ňu. Čo sa usmievaš?
Nič. Len ma baví predstava, že existujú draci, víly, vodníci…
Len ti prajem, aby si sa o ich existencii nemusel presvedčiť na vlastnej koži. Podľa teba je náhoda, že na určitých miestach sa utopilo oveľa viac ľudí ako inde?
No…azda by sa to dalo vysvetliť aj inak než existenciou vodníka.
Isteže. Ale akékoľvek vysvetlenie nevystihne DôVOD samotnej existencie takéhoto miesta. To, že proste takéto miesto vôbec je.
Takže – ten malý zelený mokrý mužíček, ktorému kvapká z rukáva voda…
Aj toto je len predstava. Predstava v našej slovanskej kultúre. Iné národy môžu opisovať tohto elementála, túto bytosť – alebo ak chceš vedeckejšie: tento súbor energií, zodpovedných za smrť utopením, inak. Napokon v ľudskej fantázii a interpretácii môže mať akúkoľvek podobu.
…predsa len existuje.
Mimochodom, ako dieťa si mal na rozprávky trochu iný názor. A poviem ti, že presnejší. A poviem ti aj to, že tvoje detské zmysly ti poskytovali viac informácií. Až kým ti nepovedali, že si to všetko iba vymýšľaš. Je to totiž praktickejší postoj.
A ja som uveril.
Ako všetci. Kolektívne vedomie. K tomuto problému ešte prídeme. Vráťme sa tam, kde sme odbočili – ako a čo vlastne vnímame zmyslami a prečo je to iba ilúzia.
Áno. Takže – je iba energia s informáciou. Žiadna hmotná realita. Ale… vlastne…veď aj fyzika tvrdí, že hmota a energia je jedno a to isté! Hmota sa môže premeniť na energiu a energia na hmotu! Pamätám si dokonca zákon zachovania energie a hmoty…
Poučka, ktorú máš na mysli, je presná a správna. Ibaže v školách akosi zabudli dodať, z pochopiteľných dôvodov, že žiadna hmota OBJEKTÍVNE neexistuje. Všetko je iba energia. Iba naše zmysly vnímajú čosi ako hmota. Pozrime sa hlboko do toho, čo nazývame hmotou. Čo uvidíme v tých najvýkonnejších mikroskopoch? Ako si už ty sám povedal, vidíme mikročastice. A čo je okolo nich?
Nič.
Správne. V skutočnosti to „nič“ zaberá viac ako deväťdesiat deväť percent priestoru!!! Hmota je teda prístrojmi dokázateľne z deväťdesiatich deviatich percent „ničím“!!! A zvyšok? Úbohý zlomok percenta hmoty tvoria elementárne častice, ktoré vlastne ani nevidieť, vieme o nich iba vďaka pohybu, ktorý je zaznamenateľný. V skutočnosti vidno iba pohyb, nie presne a staticky samotné častice! Toto je takzvaná realita na subatomárnej úrovni. A pohľad do vesmíru je prakticky totožný. Totožne iluzórny.
Verím ti. Ale aj tak. Keď si človek udrie hlavu o múr, poriadne tú „neexistujúcu“ hmotu, ten prelud, to deväťdesiat deväť percentné prázdno cíti! Ako je to možné?
Aj to je len výmena informácií medzi dvoma rôznymi energiami.
Ďakujem za veľmi láskavé vysvetlenie. Priam ma to pofúkalo…
Nemáš za čo. Vlastne aj na toto máš svoje ľudské zmysly – aby si sa mohol doslova brodiť polievkou rôznych energií a nevrážať do tých, ktoré majú „hustejšiu“ či „tvrdšiu“ informáciu.
v partitúre? Je to prstoklad na hudobnom nástroji? Je to určitý premenlivý kmitočet zvukových vĺn? Áno, áno… Toto všetko, ale… ešte čosi! Čo vlastne???? Hudba je až to, čo vznikne v pocite, vo vneme poslucháča. Veľmi dobre vieš, že ťa hudba môže rozplakať, povzbudiť, upokojiť, dokonca liečiť… Je to teda iba zápis v partitúre, alebo iba rad či súzvuk tónov? V skutočnosti hudba existuje len ak existuje aj jej poslucháč. Už vieš, kam mierim?
Áno, rozumiem celkom presne. Nebolo to až také ťažké.
(pokračovanie – TU)
autor: Peter Hanuliak – uverejnené v časopise Vitalita
