Keby ste mohli počuť jej ustavičný, no príliš slabý hlások, prehlušovaný neustálym diktátom pána Rozumu? A keby ste sa mohli spýtať a jasne by vám odpovedala? Skutočná realita fyziky i duchovna by asi bola prekvapujúca.
(V predchádzajúcej časti sme sa dozvedeli, že…
…nie duša je v nás, ale my sme v nej!
…je súčasťou Nekonečna, ktoré je nekonečné v nekonečnom počte kategórii!
…zmyslami vnímame iba veľmi úzku časť objektívnej reality. A značne nepresne!
…HMOTNÁ realita neexistuje, sú iba energie s rôznymi informáciami!)
Môj maličký, poviem ti, čo zažívaš. Teraz vidíš biely obrus na stole, však?
Áno.
Deje sa však iba toto a nič iné: Svetlo sa odrazilo od energie, ktorá sa volá Biely Obrus a podráždilo tvoje svetlocitlivé senzory v oku, nazývané tyčinky a čapíky. Ešte krátko pred tým prešlo tvojou šošovkou a vytvorilo na sietnici stranovo aj vertikálne prevrátený obraz. Podráždenie svetlom sa prenieslo cez zrakový nerv elektricky do príslušnej časti mozgu… Stíhaš?
Stíham. Môžem to dokonca spresniť, že nervové dráhy sa v mozgu skrížili a ľavú stranu vnímam pravou časťou mozgu a naopak.
Správne. Elektrické podráždenie zrakového nervu sa v príslušnej časti mozgu prejavilo miniatúrnou biochemickou reakciou….
A?
A dosť. Punktum. Nič viac, nič menej. Žiadny biely obrus. Dokonca žiadne dva obrusy – jeden na stole a jeden v tvojej mysli – ako by si musel podľa svojho vnemu poctivo priznať!
Všetko, čo si zažil, bolo iba elektrické podráždenie a biochemická reakcia. Ty však nevnímaš žiadne elektrické podráždenie, žiadne prúdenie energie nervom a mozgom, žiadnu biochemickú reakciu! Vnímaš iba biely obrus ako výsledok tvojej naučenej interpretácie dejov, ktoré ti popisujem. Totálnu ilúziu. Interpretáciu.
Ale prečo… ilúzia a interpretácia?
Okom koňa by si videl úplne inú bielu farbu i veľkosť obrusu. Okom jastraba by si videl aj tú najmenšiu čiastočku potravy schovanú v štruktúre obrusu. Okom psa by si videl vizuálny tvar všetkých pachov, ktoré kto na obruse zanechal. Okom muchy by si videl niekoľko desiatok obrusov vedľa seba aj pod sebou ako na televíznych monitoroch… Myslíš, že práve tvoje oko vidí objektívnu pravdu??? Navyše ty sám by si len ťažko priznal bielu farbu obrusu, keby si si teraz zasvietil červenú nočnú lampu a nikdy predtým tento obrus nevidel. Bol by pre teba oranžovočervený! Dokonca pri rôznom psychickom rozpoložení by si obrus vnímal rôzne. Keď si na úspešnej dráhe života, obrus je krásny, čistý, biely, vyžehlený… V depresii by sa ti zdal fádny, možno odporný, plný zle vypratých fľakov, nepríjemne svietiaci do očí…
Áno, chápem.
A úplne rovnako vnímajú všetky tvoje ďalšie zmysly. Sluch, čuch, chuť a hmat… V skutočnosti, aj v princípe ide vždy len a len o podráždenie príslušného receptoru, elektrickú dráhu a biochemickú reakciu v mozgu. Nič iné nie je. Pojem aj existencia hmoty sa tvorí iba v tvojej mysli.
Úžasné…
Poďme ešte ďalej. Som zvedavá, ako si poradíš s ďalším faktom, totiž že BEZ VNÍMATEĽA NEEXISTUJE NIČ!…
Prosím?
Dobre počuješ. Poviem ti to ešte presnejšie: AK NIET TOHO, KTO BY VNÍMAL, NEEXISTUJE NIČ KONKRÉTNE.
A čo teda vtedy existuje?
Veď hovorím – nič konkrétne. Je to len akási energetická zmes informácií, bez času a priestoru, energetická prapolievka, potenciálne pole rôznych možností…
Prosím ťa, vysvetli mi to podrobnejšie, popisnejšie, buď taká dobrá…
Áno, ale najprv sa ťa niečo spýtam. Čo je to podľa teba hudba?
Cha, cha, no hudba je… hudba je… kúrnik, ťažká otázka!
Uľahčím ti to. Ak by si si dal tú námahu, budeš odpovedať napríklad, že hudba je rad tónov… Áno, aj. Ale ešte čosi. Čo? Je to melódia? Áno, aj. Je to súzvuk, akord? Sú to noty, tancujúce v partitúre? Je to prstoklad na hudobnom nástroji? Je to určitý premenlivý kmitočet zvukových vĺn? Áno, áno… Toto všetko, ale… ešte čosi! Čo vlastne???? Hudba je až to, čo vznikne v pocite, vo vneme poslucháča. Veľmi dobre vieš, že ťa hudba môže rozplakať, povzbudiť, upokojiť, dokonca liečiť… Je to teda iba zápis v partitúre, alebo iba rad či súzvuk tónov? V skutočnosti hudba existuje len ak existuje aj jej poslucháč. Už vieš, kam mierim?
Áno, rozumiem celkom presne. Nebolo to až také ťažké.
Dobre, skúsime kontrolnú otázku. Predstav si, že sedíš v miestnosti, v ktorej hrá rádio. Je tam hudba?
Samozrejme, lebo ju počujem.
Výborne. A teraz si predstav, že si z miestnosti odišiel, rádio si nevypol. Nik iný tam neostal. Je tam ešte stále hudba?
No… v mojej predstave áno.
Veď práve! V tvojej predstave! Na túto predstavu však môžeš o chvíľu zabudnúť. Bude tam ešte potom nejaká hudba? Nie je nik, kto by ju počul, nik, kto by si ju pamätal!
No zrejme tam už žiadna hudba nie je.
Presne tak. Napriek tomu, že sa tam objektívne z energie nazývanej „reproduktor“ rinú iné energie, nazývané „tóny“. Ale hudba tam nie je, lebo tam nie je nikto, kto by ju tak vnímal a nazval.
Fantastické!
Vážne? Ešte pred minútou by si možno odprisahal, že si pri odchode z bytu nechávaš doma hrať hudbu, ktorá ťa potom pri príchode víta! V skutočnosti s tvojim odchodom mizne aj hudba, hoci ju nevypínaš. A najfantastickejšie je to, že v skutočnosti tam neostane vôbec nič, všetko zmizne!
???…
No áno. Ak si pripustil tento princíp pre hudbu, musíš ho pripustiť aj pre všetko ostatné. Ak v tvojom byte neostala žiadna živá bytosť, nie je tam nik, kto by ten byt vnímal. V tom momente tam teda žiaden byt nie je. Ostali iba neprejavené energie, plné informácii o tom, ako sa bude tento byt prejavovať, keď doň niekto vojde. Presnejšie povedané, akú ilúziu hmotného bytu bude vnímať.
Platí to naozaj pre všetko? Ak nieto vnímateľa, všetko zmizne?
Áno. Všetko existuje len cez percipienta, vnímateľa.
Ak teda práve nevnímam vesmír, celý vesmír zmizne?
Pre teba určite. A ak by neexistovala ani jediná živá bytosť, ktorá by ho vnímala, vesmír by zmizol úplne. Ale nemaj strach, tak ľahko k tomu nedôjde. Radšej si však polož praktickejšiu otázku: Čo sa stane s problémami, ak ich práve nevnímaš? A ak ich nevníma ani nikto iný?
No…ZMIZNÚ!
Bingo! Porozmýšľaj o tom.
Asi by som mal porozmýšľať skôr o tom, ako ich riešiť. A ty so mnou.
Ach, miláčik, zlatíčko… Prišli sme na tento svet nie na to, aby sme sa naučili problémy riešiť. Prišli sme sa naučiť, ako ich nevytvárať. Riešenia problémov sú ľahké, skrývajú sa v ich samotnom zadaní. Uvidíš to hneď, len čo z nich odstrániš strach, neistotu a pochybnosti. Uvidíš to, keď ich riešenie prestane byť pre teba tak strašne dôležité.
Prosím?
Áno. Problém je ťažký alebo ľahký iba v závislosti od veľkosti dôležitosti. Predstav si to takto: Vo vesmíre existuje – a to skutočne! – akási banka všetkých možných problémov a ich rôznych riešení. Veľkí klienti tejto banky majú ozrutné kontá dôležitosti svojich problémov, ktoré im umožňujú napájať sa na množstvo rôznych zbytočných, nepraktických a hlavne neúspešných riešení. Malý klient, s nízkou alebo nulovou dôležitosťou, dostane iba JEDNO RIEŠENIE. Kvôli úspornosti – to najjednoduchšie. A správne. A rýchle.
Vážne?
A to nie je všetko. Pre takúto banku bol „nesolventný“ a viac ho už nechce. V praxi to znamená, že človek má menšiu alebo žiadnu tendenciu k vytváraniu nových problémov. Ak ale vyrobí veľký a dôležitý problém, banka ho príjme s otvorenou náručou! A poskytne mu všetky svoje doplnkové služby – strach, neistotu, pochybnosti, smolu, nešťastie… A dobre si zapamätaj: jedinou menou banky sú jednotky dôležitosti! Samotný obsah problému nehrá žiadnu rolu!
Skutočne?
Áno.
Doteraz som si myslel, že obsah problému určuje aj mieru jeho dôležitosti. Vážny problém je pre mňa dôležitý.
Aký vážny problém, aká dôležitosť?! Neexistuje žiadny vážny problém. Je to opäť iba tvoja interpretácia a ilúzia, ako všetko v tomto hmotnom svete. Ja ťa stále tíšim a ustavične ti to šepkám, len ty ma nepočúvaš. Poznáš to – keď nejde o život, ide o…
Poznám to, ale nemyslel som si, že je to až tak pravdivé.
V skutočnosti neexistuje ani žiaden problém. Je len úloha, jej zadanie a – jej riešenie. Toto je príjemnejší pohľad na vec.
Dobre. Ako teda najlepšie riešiť – úlohu?
Hravo. Ľahučko a s príjemným pocitom, ako detskú hru. Bez dôležitosti. Vedieť, že riešenie JE, iba sa k nemu musíš prepracovať v čase.
Krásne to znie a kdesi v srdci cítim, aká je to pravda. Ale rozum chce nejaký postup, nejaký plán!
Ja viem. Navrhujem ti takýto plán pre rozum: Predovšetkým pracuj mentálne, v hlave, na jednom jedinom – na presnej predstave, ako bude vyzerať VYRIEŠENÁ úloha. Čo všetko nastane, keď sa „problém“ vyrieši. Aké to bude mať úžasné detaily… Predstavuj si čo najživšie, smelo a hravo, všetko, čo tam chceš mať! Teš sa z toho, aké to bude fantastické! Dovoľ si prepych toho najlepšieho, v predstave to predsa ide!
Úžasné…
Takto urobíš nielen to najlepšie čo môžeš, ale aj to najpraktickejšie. Tvoja predstava totiž začína veľmi rýchlo priťahovať z poľa potenciality, z poľa všetkých možností, hmotné reálne uskutočnenie tvojho riešenia, ktoré tam je!!! Zároveň sa ti posielajú aj najlepšie postupy. Pre rozum je veľmi potrebné zapamätať si nasledovné – postupy prichádzajú postupne, jeden za druhým!
Čo to znamená jeden za druhým?
Znamená to, že najprv príde jeden krok, iba jeden – ten najbližší! Keď ho akceptuješ, príde ďalší. Toto je tá ľahkosť – vždy máš pred sebou iba jediný a vždy veľmi ľahký krok! Všetka dôležitosť myšlienky „idem stavať mrakodrap“ sa zníži na úlohu „idem doviezť tehly“! Táto jediná, nie príliš dôležitá vec, je jediné, čo ťa z problému čaká. A potom príde ďalšia, možno ešte jednoduchšia úloha. Atakďalej… Až kým si neuvedomíš, že sa pozeráš dolu zo stého poschodia svojho mrakodrapu! Presne ako v predstave, ktorú si si v mysli pred časom robil.
Fajn, ale ako budem vedieť, že ten najbližší krok je práve ten najlepší.
Určite nie tak, že nad tým budeš úporne rozmýšľať. Ak si zadal presnú a detailnú vizualizáciu toho, čo chceš mať vo výsledku, vždy budeš vedieť automaticky, čo máš najbližšie urobiť. A ak nevieš, čo máš práve urobiť, nerob nič! Znamená to, že v tom okamihu nie je vhodné nič podnikať, alebo sa vytvorili nevyhovujúce podmienky pre ďalší krok, alebo jestvuje viac rovnocenných krokov, z ktorých sa o chvíľu určí jediný pre teba najvyhovujúcejší. Iba si ďalej predstavuj konečný výsledok. Ja ťa povediem.
Čiže – všetky rozumové plánovania sú…
…plánovaním okľúk! Iba ja vidím, čo nastane. Rozum má jeden obrovský nedostatok. Vychádza iba z toho, čo už zažil, teda z minulosti. Stavia nový dom zo starých použitých tehál. A stále niečo hodnotí – iba na základe zažitého, lebo budúcnosť vedome nepozná. A nie je naučený na svoj najproduktívnejší nástroj – na tvorivú predstavivosť. Pamätaj na jednoduchý zákon: Ak sa ti dostane do plánov chyba, aj celkovo naplánuješ IBA CHYBU! Preto existuje toľko problémov.
Áno, rozumiem. Kým nejde o život, človek sa zbytočne trápi nad ilúziou problému a rozum ho v tom maximálne podporuje. Prečo je to tak?
Lebo rozum chce mať všetko pod kontrolou. Cíti sa akosi nesvoj, keď veci idú samé, bez jeho zásahu a ovládania. Toto je typický takzvaný civilizovaný človek, ktorému od detstva vštepovali – mysli! Používaj zdravý rozum! Skutočná múdrosť však sídli v srdci, nie v rozume. A mimochodom… Nikdy nejde o život.
Skutočne???
Áno. Človek je síce smrteľný, no nemôže len tak ľahko odísť z tohto sveta. Kým tu má svoju úlohu, je… povedzme chránený. Skutočnosť je skôr opačná – MUSÍ tu byť. Zomierajú iba tí, čo už svoje splnili, alebo tí, ktorí už odbočili do takej miery, že svoj účel života evidentne nemôžu splniť. Rozumieš mi?
Áno. Ale čo nehody a hromadné úmrtia a smrť detí?
Poviem ti iba toľko, že nič nie je náhoda. Náhody neexistujú. Za všetkým je nejaká príčina a nejaký účel.
Áno, viem.
Ja viem, že vieš. Iba ti to pripomínam.
Dušička moja, veď ty poznáš odpovede na všetky moje otázky. Prečo mi neradíš častejšie?
Ja ti radím stále. Len ty ma nepočúvaš. Môžem ti povedať odpoveď na každú otázku. Len sa musíš pýtať.
Naozaj vieš úplne všetko?
Áno.
Ako je to možné?
Aj to ti vysvetlím, inokedy. Nie je to zasa až tak zložité. Netráp sa tým. Iba to jednoducho príjmi.
Ty si …Boh?
Počkaj, počkaj, nepomýľ sa. Nezabúdaj, že teba aj mňa Niekto stvoril, Niekto je náš autor, náš Otec. Toto je Boh. A zároveň Boh je všetko, všetko čo je, prejavené i neprejavené. A ešte aj všetko ostatné.
Znie to síce zložito, ale cítim presne, čo tým myslíš.
Zložito? Je to veľmi zjednodušene povedané.
A je v Bohu niečo prvoradé, niečo čo vyčnieva nad všetky Jeho vlastnosti a charakteristiky?
Áno.
Nečakal by som takúto odpoveď, no ty si ma už neraz prekvapila. Čakal by som, že povieš, aký je Boh vo všetkom vyvážený a harmonický…
Áno, je to zvláštne, najmä ak si naplno uvedomíš a precítiš, aká je to vlastnosť.
A aká je to vlastnosť?
Láska.
(pokračovanie)
autor: Peter Hanuliak – uverejnené v časopise Vitalita
