Kumari
V diaľke zahrmelo, na oblohe sa začali súboje bleskov, na parkovisko sa spustil prudký dážď. Žena cez oblok auta videla rozmazanú tvár muža po ktorej stekali z čiernych vlasov kvapky. Je to on. Naznačila mu, aby prešiel na pravú stranu. Mala pocit, akoby zaváhal, a tak otvorila dvere. Zmoknutý vstúpil. Športový typ, vek mu odhadla na štyridsaťpäť. Možno má viac, usúdila, ale vyzeral veľmi dobre. Pozrel na ňu, vzápätí však zrak sklopil.
„Dobrý deň. Prepáčte, že obťažujem, mal som pocit, že potrebujete pomoc…“ začal rozpačito.
„I do not understand,“ usmiala sa.
„Prepáč, mal som pocit, že potrebuješ pomoc,“ odvetil po anglicky.
„Podľa čoho tak usudzuješ?“
„Že si ma vpustila dnu.“
„Ako ste vedel, že ťa vpustím?“
„Nevedel som.“ Potom sa usmial. „Ty ste vedela, že ma vpustíš?“
„Vedela, Mahál.“
„Mahál? Kto je Mahál?“ spýtal sa.
Neznáma žena sa zahľadela pred seba, chvíľu premýšľala, akoby zvažovala, čo z tajomstva, ktoré vie zatiaľ len ona a zopár vyvolených, mu má prezradiť. Jej hlas sa mu zdal byť navlas rovnaký ako hlas neznámej z rádia. Pomaly si zložila šatku. Objavila sa Ona, neuveriteľná, dokonalá nádhera. Čierne vlasy, lesknúce sa ako ónyx, začesané do kontu, skrúteného na zátylku. Akoby videl pred sebou obe svoje Mariky. V strede čela mala malú, nenápadnú bodku.
„Mahál je pôvodný výraz, z ktorého vzniklo meno Michal.“ Spozornel. „Si Mahál, ten, ktorý miluje. A lásku stelesňuje Kumari.“
„Som Michal a neviem, kto je… Kumari?“
„Mahál je predchodcom Michala. Si potomkom slávneho chaldejského kráľa Nabukadnesara II, ktorý vládol v Babylone v čase, keď sa v nepálskom Lumbiní na úpätí Himalájí narodil kráľovnej Mája a kráľovi Šuddhádhamovi Gautámovi z rodu Šákjov, syn. Dostal meno Siddhártha, čo znamená „ten, ktorý dosiahol cieľ.“ Siddhártha žil v prepychu, no keď mal dvadsaťosem rokov, podarilo sa mu dostať von z kráľovského paláca. Vtedy spoznal smrť, choroby a utrpenie. Rozhodol sa pomôcť ľuďom a vrátiť ich na cestu šťastia. Keď dosiahol osvietenie, sám seba začal nazývať Budha, čo vo vašom jazyku znamená Prebudený.“
Žena v aute hovorila a jej slová mu pripadali ako ruky, ktoré sa vkrádajú do jeho duše a pomaly vyťahujú z jeho vnútra dávne tajomstvo. Čím viac ju počúval, tým viac bol v stave akejsi extázy. Hľadel na dokonalú rovnováhu fyzickej a duševnej krásy. Po celý čas sa ponáral do ženiných očí. Boli to oči jeho lásky Mariky. Mal nástojčivý pocit, že ten hlas pozná.
„Takže buď pozdravený, Mahál,“ chytila ho jemne za ruku.
„Ty si… Kumari?“ Prikývla. „Prečo si sem prišla?“
Dlho na neho hľadela v napätí, či nespozná aspoň jednu črtu jej tváre. Michal premýšľal, kde už podobný úsmev videl. „Aby som sa stretla s človekom, ktorý nastolí rovnováhu, Mahál.“
Marika
So svojou prvou Marikou sa Michal stretol v prvej triede základnej školy. Bolo to najkrajšie dievča v triede a všetci spolužiaci boli do nej zaľúbení. Jej krásu zvlášť zvýrazňovalo i malé materské znamienko uprostred čela. Bývala priamo oproti škole, a preto prichádzala na vyučovanie vždy posledná. Triedu mali na prízemí. Počas celých deväť rokov ju nezmenili. Prvé štyri ročníky sedela pred ním v predposlednej lavici. Z poslednej lavice mal prehľad o spolužiakoch, ktorí jej potajomky kládli na lavicu lístočky s vyznaniami lásky. najväčšou výhodou poslednej lavici však bolo, že len z nej bolo vidieť na bránu domu, kde Marika bývala. Bol jediný, ktorý presne vedel, kedy triedna bohyňa vyšla z domu. Počkal minútku, odstránil lístočky a na lavicu položil svoje vyznanie lásky. „Milujem Mariku, Milujem Mariku, Milujem Mariku…“ boli zvyčajné slová, ktoré jej písal a v duchu si ich stále opakoval. Kým jeho suverénnejší spolužiaci nenápadne obchytkávali v prítmí chodby do telocvične jarné prsia spolužiačok, jemu pri pohľade na Marikine prsia napadali básne, ktoré doma potajomky zhudobňoval. Od istého času na niektorých hodinách telocviku necvičievala, hoci bola vychýrenou športovkyňou. Skúsenejší chlapci Michala potmehúdsky informovali, že dostala menštruáciu. Nevedel čo to je a keď sa na to spýtal mamy, iba nervózne odvrkla s tým, že sa akosi privčas zaujíma o takéto veci. S týmto slovom sa vtedy Michalovi spájalo čosi tajomné. Zatváral sa v malej izbietke a pod jej fotografiu, ktorú vzal z nástenky s najlepšími žiakmi triedy, písal drobnými, plachými písmenami: „Milujem Mariku… Milujem Mariku… Milujem Mariku“. Opakoval tieto slová donekonečna. Marikumariku marikumari… kumari…kumari…kumari… Podobne ako iní chlapci v jeho veku, tiež sa bál prezradiť svetu meno svojej lásky a tak do svojho tajného zošita napísal Kumari, láska moja.
O Jozefovi Banášovi, autorovi knihy Kód 9, si môžete prečítať tu
Knihy a CD z prednášok Jozefa Banáša
Tu si môžete pozrieť všetky príspevky týkajúce sa autora.
autor: Jozef Banáš
