obrázok so súhlasom Stuart Miles / FreeDigitalPhotos.net
Úryvok z knihy Šlabikár šťastia
Žijeme v dobe posadnutosti kultom krásy a mladosti. Pekným zovňajškom a úspechom. Akoby sa ľuďom nechcelo ukázať tú neosvetlenú polovičku tváre. Nielen ženám, ale čoraz viac aj mužom záleží na tom, čo sa o nich šepne. Tak neradi počujeme, keď sa o nás povie, že vyzeráme staro, unavene, strhano, že nie sme pekní alebo že sme sa dnes neobliekli vkusne a moderne. Naopak, letíme do nebies, keď začujeme vety o tom, ako nám to sluší či keď nám niekto odhadne o desať rokov menej.
Všetci sme krásni! Sme božské bytosti. Každý z nás si pred narodením vybral presne to telo, ktoré je pre jeho rast v tomto živote najideálnejšie. Či ho prijmeme a ako s ním naložíme, je len na našom rozhodnutí. Odmietať vrásky je, akoby sme životu pľuli do tváre a v amoku naň kričali: „Nechce sa mi žiť! Nerešpektujem ťa! Chcem žiť v bubline! Sám som si ju navrhol, zhmotnil, nasťahoval sa do nej, je mi v nej super, odíď!!! Nepýtaj sa ma na dátum narodenia! Nemám ho zverejnený ani na Facebooku, nevieš rátať do troch!?!“
Predstavy o tom, čo je krásne a čo škaredé, sú konvencie, ktoré ovládajú spoločnosti odjakživa. Samozrejme, aj individuálne mysle nás všetkých. Platí to najmä v tejto dobe, keď sa vďaka ukrutne rýchlej medializácii do pár hodín dozviete, že na Novom Zélande niekomu spadol špendlík zo stola. Nik iný, to my dávame týmto dohodám moc, stávame sa ich otrokmi a druhí ľudia ich využívajú na to, aby nami mohli manipulovať. Ak chcete tieto väzby pretrhnúť, musíte začať u seba. Ako? Prestať posudzovať, hodnotiť a kritizovať seba aj iných, prijať svoje telo, zovňajšok. To vám dá slobodu, takže podobné súdy smerované na vašu osobu vás už nebudú zraňovať.
Šlabikár šťastia
Ja sa za svoj vek nehanbím. Mám cez štyridsať a prijal som každý svoj vypadnutý i šedivejúci vlas, ako aj prichádzajúce vrásky. Aj diery na ponožke sú krásne, veď sú moje. Predstavujem si, že sa raz premením na milého a usmievavého starčeka, ktorý oddychuje na lavičke v parku. Budem sledovať hravé a šantiace deti. Zvedavej mládeži budem rozprávať príhody, ktorým nebudú veriť. Napríklad, že v mojej mladosti dievčence nosili sukne, ženy šaty a „plastika na zvýšenie sebavedomia“ vôbec neexistovala. Muži sa nemaľovali, netrhali si chlpy z uší ani nekorigovali obočie, súložili bez tabletiek a neboli takí precitlivení. Naopak, ženy neboli také tvrdé a celkovo sa mužské a ženské pohlavie až tak nebezpečne neprelínalo.
Budem im vravieť, že veľmi nerozumiem terajšej dobe, keď sa píše rok 2063 a žijú v nej iba unisex bytosti, kde jedna druhej líže šušku a jeden druhému metie konečník. Napriek tomu som to prijal, dlho tu už aj tak nebudem a našťastie znásilňovať starého „neupraveného“ dedka nie je lákavé (a dúfam, že ani nebude moderné), takže na nikom nebudem musieť zlomiť svoj old school dáždnik. Že rád spomínam na prvú tretinu svojho života, kde nie každá krásna žena bola príťažlivá, ľudia boli ešte sami sebou, neopičili sa po celebritách, ženy po štyridsiatke neboli odpísané a na obálkach časopisov sa bežne zjavovali aj päťdesiatročné dámy, čo mali čo povedať, a nielen usmievavé, krásne, chudé a vyretušované mladé ženy pod dvadsať, naštylizované do póz neodolateľných sexíc, ktorých odpovede pripomínajú prvé experimentovanie s marihuanou. Ľudia čerpali energiu z prírody, mali v úcte starých ľudí, pili žltú malinovku a pivo, pri bozkávaní zatvárali oči, smiali sa vtipom, ktorým aj rozumeli, nehanbili sa za svoju nahotu, neživili sa falošnými snami, drahými vecami, chemickým jedlom a láska nebola veta: Aj ja teba.
Čím viac totiž meníme svoj zovňajšok umelými cestami, bičujeme svoje vnútro, že nám do dokonalosti chýba ešte to či ono, vŕšime vnútornú nespokojnosť so svojou telesnou schránkou na základe prešľapu mysle, tým viac sa vzďaľujeme od vlastného ja. Prestávame byť samými sebou, ideme proti prírode, sami na seba šijeme búdu tichej zrady, lebo božské pravidlá starnutia jednoducho neoklameme. Pristúpili sme na diktát pomýleného bulváru, chorého trendu kultu mladosti, odmietli sme sa tešiť z tajomstva života, zo zázraku bytia. Prestávame dýchať, len aby nám nepraskla gombička na vystajlovanom saku. Fajčíme, lebo je to vraj sexi, prípadne vyzeráme dôležito. Netancujeme, lebo topánky sú pritesné a boli príšerne drahé. Na verejnosti nejeme, no doma žerieme. Masovo hráme divadlo o jednom šašovi, ktorý má oblečený rozhodcovský trikot a ide si upískať pľúca nad nedokonalosťou iných. Staviame v sebe hradby za hradbami, aby nás v starobe naplnil pocit ťažoby a stiesnenia, že sme zmeškali niečo podstatné, kvôli čomu sme prestali žiť.
Jedna moja známa sa vôbec nemaľuje. Má cez štyridsať rokov. Vyžaruje z nej úžasná vnútorná i vonkajšia krása, veď sa o svoju dušu i telo aj patrične stará. Raz ma cez Facebook žiadala o radu nejaká mladá slečna. Pozrel som si jej profil, nech viem, komu píšem, odpovedal som jej. Niečo ma potom donútilo kliknúť späť. Moderný muž zbalamutený dobou rýchlych a umelých farieb by povedal, že nie je krásna. Ale mne došlo, že je nádherná aj napriek tomu, že nebola namaľovaná! Vyžarovalo z nej niečo podobné ako z tej mojej známej. Pochopil som, že doteraz som sa na ženy pozeral iba okuliarmi, ktoré mi ponúkal Matrix. Odvtedy som mu už nedovolil vnucovať mi akýkoľvek trend krásy. Od tej chvíle sa na ľudí pozerám ináč. Už dokonale verím, že sa raz vráti prirodzenosť, pretože stačí, aby niečo objavila jedna myseľ a z tej dierky po prste začne vytekať do sveta to nové. Nie som sám a v žiadnom prípade som nebol prvý. Tu nejde o poradie, tu je dôležité, že sa to stalo.
Krása je len hra psychiky. Ak ste nekoneční preklikávači fotografií na sociálnych sieťach, určite mi dáte za pravdu, že na fotografii sa vám vždy viac páči práve neznámy či neznáma, ktorí stoja vedľa vášho kamaráta či kamarátky. Presne tak. Sme štvané zvery, ktorým moderný svet nainštaloval pod kožu neutíchajúci hlad po niečom novom a „krásnom“. Je na každom z nás, či dáme prednosť rýchlej skúsenosti pred niečím stálym a pevným, pred niečím, čo vyviera z pevného základu a nie je len dôsledkom chemických prípravkov a moderných plastických technológií. Ľudia tomu neveria, ale zo stáleho polievania aj umelé kvety vyhynú. Buďte teda večne mladí, prajem vám to z celého srdca a viem, že každý z vás si to vyloží po svojom. Teda správne.
Buďte šťastní, Hirax
Kde si kúpiť knihu Šlabikár šťastia
Ďalšie úryvky zo Šlabikára šťastia od Pavla Hirax Baričáka
