Šokujúce praktiky farmaceutických spoločností – úryvok z knihy J. Virapena: „Nežiaduci účinok: smrť“

Baitong333

obrázok so súhlasom Baitong333 / FreeDigitalPhotos.net

Zaujímavosťou môjho príbehu je, že jeho začiatok sa neustále mení. Tento predslov je vlastne predslovom k predslovu a mám obavy, že pri každom novom vydaní sa vždy udeje čosi nové, čosi, čo úzko súvisí s mojou minulosťou, takže pre to bude treba nájsť miesto v tejto knihe…

Moja minulosť vo farmaceutickom priemysle je totiž nanešťastie takmer strašidelným príbehom, ktorý sa sám píše neprestajne ďalej a súčasnosť ho nielenže neustále potvrdzuje, ale ma vždy znova a znova vťahuje na hraciu plochu, o ktorej som si s nádejou myslel, že som ju už naveky opustil.

Najnovší prípad: V noci 25. februára 2007 o 01:35 som podľa štatistiky programu Word dokončil predposlednú kapitolu k svojim memoárom. Dal som si pohárik koňaku na záver dňa a uvoľnene som sledoval, ako počítač postupne pozatváral všetky okná, až napokon ustal aj hukot ventilátora aj zunenie pevného disku. V ušiach sa mi rozšumelo ticho. Vkĺzol som do spálne k manželke a nášmu synčekovi.

V to ráno ma z hlbokého spánku zobudil telefonát z Atlanty v USA. Prekliaty časový rozdiel! Na druhom konci linky nie je nik menej významný než Andy Vickery, jeden z najprominentnejších a najúspešnejších právnikov zapojených do procesov zameraných na účinky psychotropných látok na človeka, teda na to, čo sa zvyčajne zmestí pod nevinné označenie „nežiaduce účinky“. V mojom príbehu však toto slovné spojenie zahŕňa samovraždy, vraždy a konanie v amoku. Vickery je síce hlavička, ale na časový rozdiel medzi jeho americkou kanceláriou a mojím domom na juhu Nemecka zrejme zabudol. Prepáčil som mu to.

Andy Vickery je každopádne jedným z mála právnikov, ktorí v sporoch proti nesmierne silnej mašinérii farmaceutických gigantov úspešne zastupujú osoby poškodené farmaceutickým priemyslom. Vickery sa o mne dozvedel na internete. Na platforme youtube som sa predstavil ako bývalý zamestnanec farmaceutického kolosu Eli Lilly &c Company a oznámil, že onedlho vyjde táto kniha. Vickery okamžite vedel, kto som.

10. marca 2007 letím do Atlanty. Andy Vickery ma pozval, aby som pred súdom vypovedal ako znalec vo veci samovraždy, ktorá sa stala v USA. Obeť osobne nepoznám a nie sú mi známe ani presné okolnosti úmrtia zosnulého. Udajne si strelil guľku do hlavy. Jeho meno, Porter, počujem prvýkrát. Možno si pomyslíte: „Zvláštny svedok.“ Máte pravdu. Som totiž viac než iba svedok. Vickery má záchytné body, určité informácie dôležité pre jeho mandantku, vdovu po zosnulom Porterovi, a jej žalobu, ale žiadne dôkazy. A tu vstupujem do hry ja. Porter totiž nanajvýš ak jeden týždeň užíval Prozac. Liečba ho natoľko vykoľajila, že sa mu dobrovoľná smrť zrazu javila ako jediná zmysluplná alternatíva. Pritom to bol úspešný obchodník, nepatril k ľudom so samovražednými sklonmi. Mal osobné problémy a rozhodol sa vyhľadať lekára. Ten mu okamžite predpísal Prozac. Veď viete, čosi na „zlepšenie nálady“, nič viac. Nuž, po týždni sa Porter dostal do takej „náladičky“, že sa zastrelil.

10. marec je sobota. Mám jeden deň na aklimatizáciu a v pondelok 12. marca sa to začne. Dva dni sa okolo mňa vrteli dvaja právnici môjho niekdajšieho zamestnávateľa, gigantického farmaceutického koncernu Eli Lilly. Ich cieľ: Zdiskreditovať ma ako človeka, a tak spochybniť aj moju svedeckú výpoveď a v najlepšom prípade ju z konania vylúčiť. Lebo to, čo viem a pod prísahou vypoviem, je poriadna bomba. Právnici ju mali zneškodniť.

Celé dva dni ma mučili detailnými otázkami týkajúcimi sa prípadov starých desať, ba niekedy aj dvadsať rokov. Pripadalo mi to ako bizarný školský test… Spomienky ma síce neklamú, ale takáto procedúra si aj tak vyžaduje pevné nervy a koncentráciu.  Jeden z nich vždy na chvíľu odišiel nabok, aby kamsi zatelefonoval, vyžiadal si údaje, ktoré ma mali zahnať do úzkych. Nepodarilo sa im to. Takýto výsluch je síce nesmierne vyčerpávajúci, ale keď sa človek drží pravdy, napokon ho vydrží. Lži sú ako domček z karát. Zistil som to na vlastnej koži: Je celkom jedno, na akú vratkú lávku ma vyvedú, nespadnem. Dva dni so mnou bojovali, skúšali všetko možné.

Napokon, akoby mimochodom, padla kľúčová otázka, ktorá vonkoncom nebola od veci.

„Prečo to robíte, pán Virapen? Prečo sa tak intenzívne hrabete v minulosti? Prečo všetko nenecháte jednoducho tak?“

Bol som síce unavený, ale rozhodným pohybom kladiem na stôl fotku. Je na nej môj syn. „Pre toto. Ide mi o budúcnosť.“

Na okamih zavládne v nezaujato chladnej súdnej sieni ticho. Žiaden šušot. Žiadne strategické dohovory. Žiadny šuchot
papierov. Na okamih nik nenahliada do spisov.

Za tie dva dni ma opäť prehnali celou mojou minulosťou ako býka v španielskej aréne. Po tejto štrapácii som bol ešte celý týždeň mentálne otupený. Vyčerpali ma, ale nezdolali. Nenašli žiadne rozpory, žiadne lži, žiadnu nepravdu. Vyhradili si síce možnosť neskoršieho opravného prostriedku proti mojej svedeckej výpovedi, aby ju nebolo možné použiť neskôr, ale napokon to nechali tak.

Moja svedecká výpoveď je platná. Andy Vickery ju použije, aby vdove po Porterovi pomohol pri žalobe proti Eli Lilly. Ale – ktohovie. Takéto procesy sa nezriedka zastavia v štádiu, keď farmaceutickému obrovi začne prihárať, keď ho nútia predložiť tajné spisy a k slovu sa dostávajú znalci, ktorí sa veľmi dobre vyznajú vo vnútorných záležitostiach farmaceutických gigantov. V takomto štádiu sa Goliášovi právnici zvyčajne pokúsia o všetko, len aby zastavili rozhodujúci boj pred súdom. Stiahnu sa do prítmia neoficiálnych hotelových miestností, aby záležitosť vyrovnali mimosúdnou cestou. Keď vidia, že nemajú šancu proces vyhrať, dohodnú sa mimosúdne. (A niekedy dokonca aj vtedy, keď by proces vyhrať mohli, ale na pretras by sa dostali veľmi nepríjemné skutočnosti!)

Ťažko nájsť žalobcu, ktorý by odolal mastným sumám, čo ponúkajú gigantické farmaceutické firmy. Preto koncerny nie
sú nútené odhaliť svoje slabiny a zachovávajú čistý imidž farmaceutického priemyslu bádajúceho pre blaho ľudstva.

„Tento proces vám manžela nevráti. Je celkom jedno, ako skončí. Prosím, prijmite ako odškodné aspoň tento šek a môžbyť, že jedného dňa začnete celkom odznova… život ide ďalej.“

Takto alebo voľajako podobne budú argumentovať a ak uspejú, vyjde navnivoč aj boj o pripustenie mojej svedeckej výpovede na účely procesu. Protokoly, zostrih videozáznamu mojej svedeckej výpovede, to všetko sa v takom prípade zapečatí, zmizne pod zámkom a verejnosť sa opäť raz nedozvie nič o tom, čo sa v skutočnosti deje, ako Prozac, vraj liek na zlepšenie nálady, spravil z človeka smrtiaci stroj.

Naozaj nič?
Nuž, práve máte v rukách prepis výpovede, ktorú som v marci 2007 podal v Atlante. No nielen to, oveľa viac. Ak by moje pod prísahou poskytnuté svedectvo uložili ladom a hľadanie pravdy o lieku „Prozac a Porterovi“ by sa zastavilo na mŕtvom bode, bol by to pre tento prípad trpký koniec. Moja výpoveď však platí aj pre celý rad ďalších prípadov. Iste si totiž spomínate, že som nepoznal podrobnosti daného prípadu, do Atlanty ma pozvali ako znalca na psychofarmaceutika a… na podplácanie. Význam toho, čo som tam povedal, siaha ďaleko za hranice prípadu Porter. V prípade Cho Seung Huia, ktorý v amoku strieľal na univerzite vo Virgínii, vyšlo najavo, že podstúpil psychiatrickú liečbu a ja si viem predstaviť, čo to môže znamenať. Špekuluje sa, či sa aj v tomto prípade človek nezmenil na smrtiacu zbraň práve pôsobením látok ovplyvňujúcich psychiku. Aby sa skoncovalo so špekuláciami, mali by sa na stôl vyložiť fakty a spolu s nimi aj pravda. Rovnako by však bolo treba skoncovať s mimosúdnymi dohodami a predbežnými súdnymi opatreniami!

Môj let do Atlanty a ostatné aktuálne prípady na každý pád svedčia o tom, aký je môj príbeh dôležitý aj pre dnešok.

Úryvok z knihy: Nežiaduci účinok: smrť
Autor: John Virapen

Ak sa Vám článok páčil, vopred ďakujeme za jeho zdieľanie:
5 056 pozretí

Všetky informácie uvedené na stránkach Znanie sú od nezávislých prispievateľov, alebo len súborom informácii z voľne dostupných domácich a zahraničných zdrojov a za žiadnych okolností nenavádzajú čitateľov nahrádzať bežnú nevyhnutnú lekársku starostlivosť, či urgentnú medicínu, ani k tvrdeniam o liečivých účinkoch produktov, či postupov. Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi tejto stránky, ktorá nenesie zodpovednosť za nesprávne informácie. Znanie.sk dáva priestor na slobodu prejavu a právo na informácie, ktoré zaručuje
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. čl. 26 Ústavy SR.
...Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...

Ak kliknete ľavou myšou na ľubovoľné na modro zafarbené slovo, otvorí sa Vám o tom viac informácií. Ak niektorý odkaz nefunguje, budeme radi, ak nám o tom napíšete na [email protected] Ďakujeme