obrázok so súhlasom digidreamgrafix / FreeDigitalPhotos.net
Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom stará babka. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si: „Kam sa ja vlastne ponáhľam?“ Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na babku, ktorá nemôže za svoju chôdzu. Celý život pracovala, aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa trpela. Ale všetko s trpezlivosťou zniesla. A ja som netrpezlivý a malicherný. A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr na internáte. Tých pár minút aj tak premrhám na internete, alebo pri telke.
Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne niekde ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných. Popri známych frázach. Ako sa máš“, Ako žiješ…?“ sa nám do slovnej zásoby vtesnalo „Strašne sa ponáhľam, nemám čas!“. Toľko toho máme na práci. Cez SMS si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a tvárou v tvár si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už nezostáva čas nazvyš. V stránkach sa nám hromadia maily, lebo nemáme čas odpísať, na polici sa kopia knihy, lebo nemáme čas čítať, nevieme, ako vonia príroda, lebo nemáme čas k nej pričuchnúť.
Takto i podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej. Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme takmer všetko a napriek tomu sa kopia nešťastní ľudia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho kvalitatívna dĺžka je čím ďalej, tým viac nevýrazná. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografii, ale už si ich ani nepozeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné mp3-jek, ale nemáme prehľad, čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chcem vidieť a hneváme sa, že to nestíhame. Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor! Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.
Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život. Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorým celý život pracoval, zo svojich vnúčat, na ktoré je pyšný. Žil ťažký život, ale vážil si ho. To my dnes nevieme. A tak máme infarkty už v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií. A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným veciam. Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať sa a niečo si prečítať. Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas na to, aby som spomalil.
Kamarát má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka obkolesená horami. Nie je tam signál na mobil, v telke jeden kanál, obchod otvorený len v utorok a štvrtok. Ideálne miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne nehneval na starých pomalých ľudí, ktorý si vážia zvyšok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou tak, ako my!
Zdroj: internet, časopis Priestor pre život predávaný poulične
