obrázok so súhlasom worradmu / FreeDigitalPhotos.net
Boh, svet a človek – v tejto trojici sa kryštalizuje stredoveký svetonázor, ktorý takto odôvodňuje náboženskú zmysluplnosť. Na začiatku sveta bolo „slovo“, v ktorom sa prejavila Božia múdrosť. Slovo sa stelesnilo v Božom synovi, ktorý prišiel na svet. Svet bol stvorený preto, aby sa Boh mohol ľuďom zjaviť. Človek sa tým dostal do strednej pozície medzi viditeľným svetom a Božím svetom. Vo svojom kozme sa človek dozvedá a vyskúša Božiu múdrosť na tele aj na duši. Večná pravda, Božia múdrosť, je človeku sprístupnená, lebo mikrokozmos a makrokozmos sú toho istého druhu. Nikto tieto súvislosti nepredstavil lepšie ako svätá Hildegarda. Na toto predstavenie využíva Hildegarda staré mýtické obrazy ako pôsobenie kozmických prúdov na telo človeka alebo postavenie na rovnakú úroveň orgánov s pôsobením síl vo svete. A predsa dáva Hildegarda zreteľne najavo, že neexistujú príčinné súvislosti medzi týmito závislosťami a ľudským konaním, ktoré človeka vedie k ozdraveniu alebo do večného zatratenia. Zodpovednosť človeka ostáva zachovaná. Sily ozdravenia a zničenia môžu stáť nezmieriteľne proti sebe, nemôžu ale diktovať rozhodnutia ľudskej duše. Slobodná vôľa človeka ostáva nimi nedotknutá.
Postavenie choroby v obraze sveta
Hildegarda neoddeľuje viditeľný a metafyzický svet. Svet tejto strany dostáva viac – menej zreteľnú podobu cez svet onej strany. Duchovno je spojovacím kúskom medzi nebom a zemou. Pomocou ich významu a symboliky stelesňujú veci obklopujúce človeka, vyšší svetský poriadok. Vzťahy medzi človekom, svetom a vyšším poriadkom nemajú imaginárny charakter, ale sú zrejme zo symbolov a znakov. Ani znázornenie prírodného násilia nie je umeleckou fikciou. Božie a ľudské pôsobenie zasahujú vzájomne jedno do druhého. Všetko je odrazom večnosti, aj čas, ktorý sa rozprestiera medzi zemou a štyrmi svetovými stranami.
Vo svojich vysvetleniach príčin a terapie chorôb dáva Hildegarda do súvisu ubúdanie síl človeka v dôsledku hriechov. Hriech prvého človeka a s tým spojený prepad jeho nebeských síl popisuje Hildegarda podrobne vo filozoficko – medicínskom spise „causae et curae“ – v knihe o schopnosti liečiť. Choroby tým získavajú nadradený religiózny výklad. Adamov pád a jeho následky sú vykreslené podrobne. Od hriechu sa človek dostane z cesty a nevie sa dlho udržať v žiadnej polohe. Chýba mu pokoj, dôvera a trpezlivosť. Nedokáže už pozerať do diaľky, vidí len blízkosť. Hriechom sa Božie tajomstvo stalo uzavretou vecou, čím sa bytie človeka zásadne zmenilo. Odteraz potrebuje spánok, jedlo a nápoje, aby reguloval narušené sily tela. Bez tohto náboženského doloženia významu by sa dalo v Hildegardinom umení liečiť vidieť kópiu humorálnej patológie, t.j. učenia o zmenách, spôsobujúcich choroby telesných štiav, ktoré sa vracajú k pojmu „pneuma“ (dych) stoickej školy (je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr..).
Galen stavia tézu, že rôzne stavy človeka sú odvoditeľné zo štyroch základných kvalít telesných štiav, a to lymfy, žlče, hlienu a tkanivovej vody. Môžu sa ovplyvňovať rozumným stravovaním alebo liekmi. Pod vplyvom „pneuma“ – princípu, ktorý považuje dych za nositeľa života a nedostupnosť vzduchu na dýchanie ako príčinu choroby, prichádza k záveru, že „duša“ silne ovplyvňuje telo a opačne.
Až na tomto pozadí je pochopiteľný Hildegardin ďalší vývoj legendy o Adamovi na filozoficko – medicínske učenie. Zlyhanie prvého človeka Adama a prerod jeho nepoškodeného tela na prirodzené telo po hriechu ustupujú do pozadia. Hildegarda sa vo svojich spisoch neuspokojuje len s učením o človeku, ale má pred očami celý kozmos, svet stvorenia. Vzduch a súhvezdia sa síce dostávajú do popredia ako sprostredkovatelia pri výmene medzi človekom a prírodou, predsa však prírodné katastrofy spôsobuje sám človek. Trest za hriechy sa teda sprostredkuje ako určitý druh atmosférického hnacieho remeňa, pomocou ktorého sa odovzdávajú činy človeka preformované do kozmických síl trestajúcim elementom.
Choroba je nedostatok sucha
U Hildegardy sa choroba objavuje pod obrazom nedostatkom sucha. Je to vtedy, ak chýba „viriditas“ – „zeleň“. Význam tohto slova vkladá Hildegarda vždy do nových obrazov. Ona nemá obrazy pre chorobu, nepopisuje chorobné procesy, ale ukazuje obrazy zdravia a týmto spôsobom znázorňuje, čo nie je choroba. „Zeleň“ je symbolom zdravého bytia, telesného, ale aj duševného zdravia. „Zeleň“ je sila prírody a choroba znamená stratu prírodnej sily. Hriechom utrpí každá prírodná sila. Od toho momentu sa neustále namáha, aby proces ozdravovania udržala v chode. Hildegarda nepodsúva chorému vinu za jeho chorobu. Aj chorý môže miernosťou, pokojom a dôverou dostať pod kontrolu svoju chorobu a získať späť „viriditas“. Zdanlivo krutá veta Hildegardy: „Boh nechá zomrieť, čo sa ho nedotýka“, je namierená proti vzpieraniu sa a pýche, proti zvrátenej vôli, ktorá má za následok definitívnu smrť, totiž stratu vyliečenia.
Vo svojom liečiteľstve sa Hildegarda čiastočne odvracia od kozmu, aby ešte naliehavejšie ukázala súvislosť sily elementov a sily človeka. Štyri personifikované vetry – lev, leopard, vlk a medveď sú symbolmi pre paralelné činnosti myslenia, hovorenia, snaženia a pociťovania u ľudí. Štyri vedľajšie vetry had, jeleň, jahňa a rak sa starajú o harmóniu predtým uvedených. Celistvosť vetrov porovnáva Hildegarda dokonca s „dušou“ ktorá pochádza z Božieho tajomstva.
Pre vetry je bezprostredným partnerom v človeku duša. Ona je prijímacou stanicou a rozdeľovačom pre orgány, ktoré oslovujú sily vetra. Tam sa tvoriace resp. prúdiace šťavy sa posilňujú alebo oslabujú a ovplyvňujú nálady človeka. Symbolom neustáleho nárastu a ubúdania síl, zmeny vo všeobecnosti je mesiac. Protichodným symbolom nepremenlivosti je slnko.
Pre moderného človeka môžu tieto personifikácie znieť ako poverčivosť a tajomné učenie. Ale Hildegarde tu nejde (tak ako ani v ostatných spisoch) o básnenie a legendy, nejde o mytologizovanie prírodných síl, ale o jasné konštatovanie! Veľká súvislosť vo vesmíre žije zo vzťahov človeka k svojmu svetu. Končatiny, orgány, zmysly – sú ako elementy kozmu a podliehajú zmenám. V antike sa štyrom prvkom – oheň, vzduch, voda a zem pripisoval prehnaný význam pre zdravie. Aj u Hildegardy majú tieto prvky nemalý význam. Oheň je miecha človeka, vzduch je hlas, voda cievny systém a zem súbor kosti.
Cez túto symboliku sa Hildegarda dostala do centra svojho liečiteľstva. Človek nachádza prvky (elementy), z ktorých sa jeho telo skladá, aj v prírode. Teda človek je s prírodou najtesnejšie spojený, takmer bytostne spojený. V prírode nachádza sily, ktoré mu môžu pomôcť. Pokiaľ je chorý, trpí úbytkom síl, príroda je schopná postarať sa o vyrovnanie.
Zdravé a choré telo
Či je človek zdravý alebo chorý, závisí podľa toho od zmiešaných síl elementov, potrebných pre životnú energiu. Hildegarda vo svojej obraznej reči ukazuje, ako sa charakter a nálady človeka nachádzajú v závislosti od chorobných zmien na bunkách alebo tkanivách, alebo aby sme ostali v jej reči a reči obdobia jej života, od štiav. Pokiaľ šťavy, ktorých prosperovanie závisí od elementov tepla, vlhka, krvi a celkového tkaniva, sú v rovnováhe, má človek svoj pokoj. Keď sa ale dostanú do varu, prinášajú telu pád. Ako aj prudkosť vetra vedie k ničeniu, tak zmení aj zničený organizmus svoj účinok na protikladný. Z teploty ohňa sa vylúči sucho, z vodnatej krvi penistá a zo zemitého tkaniva vlažná flegma. Ak flegma neprimerane narastie a nemá protihodnotu, teda opačnú silu, človek ochorie.
Hildegarda uvádza početné zmesi štiav. Početné sú aj ohrozenia, narušenia, ale aj možnosti pomoci. Hildegarda nám dáva početné rady, ktoré sú orientované v prvom rade na účelné, správne stravovanie, až potom nasledujú medikamentózne návrhy.
Hildegardino liečebné umenie je vždy aj hľadaním zmyslu utrpenia a umierania. Terénom pre toto hľadanie je stredoveké chápania človeka a vzťah k Bohu.Neobyčajné na Hildegardinom umení liečiť je, že ono sa nechápe len ako prívesok jej obrazu o svete a o človeku. Obraz zdravého človeka, ktorý ochorie, aby sa potom uzdravil sa rovná duchovnému obrazu zdravého prvého človeka, padnuvšieho Adama a znovu vstanúceho Kristovho človeka. Tomu zodpovedajúco sú chápane aj liečebné prostriedky – vždy ako životné pravidlá – a naopak.
Človek, ktorý padol, žije v strachu, starostiach a bolesti. Proti chorobe a núdzi existujú dva doplňujúce liečebné prostriedky, ktoré sa navzájom doplňujú.
Keď sa človek chce vyšvihnúť nad stvorenie, hlboko padol. Odvtedy ho sužovali choroba a smrť. Najviditeľnejším výrazom tejto „deformácie“ je „smrteľná choroba“. Ale stvorenie je zamerané na uzdravenie. Z tejto istoty uzdravenia hodnotí Hildegarda znovuvyliečenie chorých. S otázkou o príčinách choroby spájali stredoveký liečitelia aj otázku zodpovednosti za chorobu. Pre Hildegardu patrí choroba k životu, lebo signalizuje zlom v pôvodnom určení človeka, ktorý sa spáchaním hriechu vyhol správnej ceste. Choroba a smrť boli následkami. Ale človek má aj možnosť zmenšiť svoje utrpenie, pokiaľ so svojim telom zodpovedne zaobchádza.
Aj myšlienky robia človeka chorým
Vzhľadom na zvýšený počet chorôb ako cirhóza pečene, srdcový infarkt, rakovina pľúc a diabetes v dnešnej dobe je Hildegardina požiadavka viesť zodpovedný život nanajvýš aktuálnym terapeutickým návrhom. Zodpovednosť za seba samého však Hildegarda vzťahuje na duševný život. Ako všetko, čo telo prijíma, sa mení na šťavy , ktoré organizmu prinášajú chorobu alebo zabezpečujú zdravie, tak pôsobia aj myšlienky, túžba po zlom alebo dobrom, zmeny na duši vedúce k šťastiu a spokojnosti alebo k zmätenosti a ťažkostiam.
Preto podľa Hildegardy neexistuje akýsi príbeh choroby, podľa dnešného ponímania. Podľa jej ponímania neexistuje chorobný proces, ale iba vynechanie, zanedbanie, chybný krok, nedostatočnosť.
pripravil: Vladimír Bugoš
