obrázok so súhlasom Ambro / FreeDigitalPhotos.net
„Choroba je láskavý, milosrdný a prísny systém ktorý nás upozornuje, že nieco v živote riešime neprávne. Neznamená to, že chorý clovek je zlý, to nie je. Iba sústavne robí chybu,“ tvrdí primár interného oddelenia z nemocnice v Liptovskom Mikuláši MUDr. Ivan Rusnák CSc.
„Problém je v tom, že my lekári hodnotíme stav pacienta len cez krvné rozbory, rontgenologické nálezy, magnetickú rezonanciu, pocítacové výsledky a cez všetky ostatné exaktné vyšetrenia. Kým si však neuvedomíme, kto vlastne clovek je – a to je centrum problému – ci je naozaj len telo, alebo nosí ešte nieco o vela dôležitejšie, co je jeho podstatou – teda dušu – budeme v úlohe opravárov auta, havarujúcom na každej križovatke, pricom ale vodic vôbec nepozná pravidlá cestnej premávky.“
Kedy ste došli k poznaniu, že centrum cloveka je duša, je predsa tolko lekárov a vari jedna desatina má taký názor ako vy?
„V školách nás ucili tradicnú medicínu. Študoval som ju do maxima, mám štyri atestácie, kandidatúru, ale konecná fáza nášho liecenia je, že všetci pacienti zomrú. Ide len o to kedy a na co. Smrt je nutným okamžikom a neexistuje výnimka. Všetci musíme ukoncit svoj telesný život. Asi pred 20 rokmi vyšli prvé práce od dr. Raymonda Moodyho a aj v oficiálnych medicínskych kruhoch sa hovorí o tzv. Lazarovom syndróme, teda o tom, co je potom, ked … Na oddelení som spoznal niektorých konkrétnych pacientov, ktorí sa vrátili „spät“ a ich rozprávanie o zážitku z klinickej smrti ma velmi oslovilo. To bol jeden z krôcikov vedúcich ma týmto smerom i ked to, comu hovoríme, duševný, psychický, ci citový život, ma zaujalo o vela skôr.“
Ako teda vyplýva duša na zdravie a akým signálom je choroba?
„Dalo by sa o tom velmi dlho rozprávat, ale skúsme sa zamysliet nad takými jednoduchými slovnými spojenia: To je môj dom (do domu vojdem a vyjdem). To je moje auto ( do auta nastúpim a vystúpim z neho). Úplne analogický hovoríme: to je moje telo. Dobre viem, že ja nie som môj dom, ani moje auto. Dajme si teda konecne otázku, som ja moje telo? Dom, auto a aj svoje telo používam do istého okamihu. V prípade tela do okamihu smrti a potom odchádzame. Kedy prichádzame? To by vedela identifikovat každá mamka – sú to prvé pohyby dietatka. Teda na tento cas „od – do“ máme prepožicané telo. Používame ho podla toho ako vieme a ono nám odpovedá radostou, štastím, telesným zdravím, alebo bolestou a chorobami, ktoré nám signalizujú, že nieco nežijeme správne. Niekde je to jednoznacné. Zoberme si fajciara, ktorý dostane zápal priedušiek. Budeme do nekonecna vymýšlat lieky pre fajciara, alebo mu povieme nefajci. Ak niekto pije a má vážne porušenú pecen, budeme do nekonecna ordinovat lieky, alebo je lahšie prestat pit? V týchto prípadoch nám je to jasné.“
Pán primár sa zaoberá najmä chorobami zažívacích orgánov a tak príbeh, jeden z mnohých, bol o pacientke s bolestami žalúdka.
„Z rozhovoru som usúdil, že pôjde o vred žalúdka. S najnovšou japonskou technikou – fibroskom pozriem do žalúdka – áno je tam vred. Naordinoval som najnovší liek.
Pani za tri dni bolesti prešli a pri kontrole za šest týždnov bol vred vyliecený. Mohol som byt spokojný, výborne som diagnostikoval, výborne liecil a aj pacientka bola spokojná.
O štyri mesiace sa však vrátila znova s tým istým. Pýtal som ci som nesprávne diagnostikoval, alebo bola chyba v liekoch? Nie, nebola. Kde sa teda stala? Nuž v tom, že kým si budeme všímat len vyšetrenia a nie cloveka, kým budeme pracovat len na základe vyšetrení získaných z telesnej schránky a nezameriam sa na podstatu, ktorá v tej telesnej schránke žije, nedovedieme liecenie nikdy dokonca. Náklady na uzdravenie pacientov budú stúpat a budeme sa cudovat, že zdravia je stále menej a menej. Kým si s pacientom nesadneme a neporozprávame sa s ním a práve rozhovor, to je dotyk duše, pacienti sa nám budú kumulovat dalej, lebo ich nedokážeme definitívne vyliecit.
Vrátim sa k pani so žalúdocným vredom. Zacal som sa jej vypytovat ako žije. Najprv odpovedala, že tak ako každý iný. Povedal som jej, že musí mat nejaký väcší problém, ktorý ju neustále trápi a s ktorým sa neviete vyrovnat. Nakoniec sa vyznala, že má vyše roka tažkosti so synom. Mohol som prípad uzavriet. Dá si to so synom do poriadku a vred sa nebude opakovat. Tu však musím znova odbocit. Naše staré mamy zvykli hovorit ako zaseješ, tak budeš žat. Toto pravidlo je vecné. Ako ho uviest do života so spomínanou chorobou? Akú otázku dat žene, ktorá žala cez syna? Opýtal som sa jej teda, ci jej rodicia nemali tažkosti s nou. Vraj áno a velmi velké. Žena teda siala pred rokmi a žne cez syna, ako nástroj vecných zákonov tohto sveta.
Ked pochopí a uvedomí si, že sa jej len nieco vracia, odtrhne sa od dlhodobého trápenia so synom a obráti pozornost na seba, nastane moment odpustenia. V praxi znamená odpustit, prestat sa venovat tomu, kto nám ubližuje, pretože on je nástroj zákona, ktorý mi vracia to, co som ja druhému spôsobil.
V tom okamihu sa mám zaoberat sám sebou a spytovat sa: To som bol aj ja taký? To kvôli mne musel niekto takto trpiet? Povieme si, ešte raz sa tak narodit, už to niekedy neurobím. V tom okamihu som vedome odpustil a vedome prijal tento zákon do svojho vnútra. Kde porušila žena zákon? Porušila jedno doporucenie, ktoré poznáme už 4. tisíc rokov – cti otca a matku svoju. Pani dostala lieky znova, ale tretí raz už neprišla. Pochopila, synovi odpustila a nebola potrebná dalšia liecebná kúra.“
Vždy je akosi terapiou návrat k rodicom ci do detstva?
„Nie, každý pacient má individuálnu prícinu ochorenia a jeho príbeh je iný. Netreba to chápat tak, že každý vred na žalúdku, je problém rodicovských vztahov. Za ochorením môže byt problém na pracovisku, ci v osobnom živote. Preto sa s každým chorým treba porozprávat, dotknút sa jeho duše, zistit ako žil. Každý pacient prichádzajúci do nemocnice má v pozadí duševný, ci citový problém. Choroba je varovným signálom, aby veci zmenil. Chráni ho pred duchovným zatratením.“
Lekári môžu dôvodit, že na dlhé rozhovory nemajú cas.
„To je tragédia nášho zdravotníctva. Uvedomujem si, že je to nárocné na cas, že síce pacientov vyšetrím menej, ale už sa mi nebudú vracat, takže v konecnej fáze je to efektívne.“
Funguje to aj pri velmi tažkých ochoreniach?
„Funguje. Cím je choroba tažšia, tým je pacient otvorenejší.“
Kde je prícina rôznych vrodených chýb?
„Museli by sme hovorit o vecnom žití, co niektorí ludia neakceptujú. Ak by sme žili len raz bolo by nespravodlivé, že sa niekto narodí pekný, zdravý, vo vyspelej rodine a bohatom štáte a druhý škaredý, chorý, v duševne zaostalej rodine a v chudobnej krajine. Verím, že na tomto svete sú zákony spravodlivé a nikto z nás netrpí ani okamih náhodou. Každé utrpenie, ktoré prežívame sme si pripravili v minulosti. Kto spozná zákony života, ten vie, že si svoj život môže pripravovat ako scenár sám. Je scenáristom, režisérom i hercom života sám. Vedome treba poznat zákony života. Život má svoje presné pravidlá. Práve sme si hovorili o jednom takomto zákone o zákone zvratného pôsobenia, v ktorom žijeme stále.“
Zdroj: marieblankytna.blog.cz
S MUDr. Ivanom Rusnákom sa budete môcť stretnúť na Dni zdravia
Prednášky na CD od MUDr. Rusnáka
Ďalšie články od MUDr. Rusnáka
