Sfalšovaný Nový Zákon
obrázok so súhlasom Arvind Balaraman / FreeDigitalPhotos.net
Pokiaľ ide o Nový Zákon, cirkev ponecháva veriacich v tom, že nasledovníci Ježiša Krista zaznamenávali jeho preslovy, životné pravidlá, proroctvá a jeho zázraky. Kresťan má totiž Bibliu – knihu kníh chápať ako zbierku autentických správ. Preto možno právom konštatovať, že nevedomosť kresťanov tkvie najmä v nedostatočnej informovanosti zapríčinenej teológmi a cirkevnými historikmi, ktorí používajú vo svojich prácach dvojaký meter, ako odškriepiť škandalózne fakty. Buď prekrúcajú realitu v jej pravý opak, alebo ju zahmlievajú.
Ani jeden z evanjelistov nebol Ježišov súčasník a ani jeden súčasník v tej dobe nenapísal očitú svedeckú správu. Nepísali totiž dejiny, ale vyrábali dejiny… Napríklad: prvokanonický text Codex Sinaiticus v znikol v 4. kresťanskom storočí rovnako, ako Codex Vaticanus, ktorý objavili v roku 1844 v Sinajskom kláštore.
Väčšina ľudí dôverujúcich Biblii má naivnú vieru, že ona od začiatku jestvovala vždy v tej podobe, akú má dnes, že obsahovala vždy tie časti, ktoré sú obsiahnuté v ich domácom exemplári Biblie. Vôbec nevedia alebo ich ani nezaujíma, že prvý kresťania nemali takmer dve storočia, okrem Starého Zákona nijaké spisy a že ani tento vtedy nebol ešte definitívne stanovený. Novozákonné záznamy vznikali veľmi dlhý čas a najstaršie vierouky, ktoré si dodnes uchovali dogmatickú hodnotu boli koncipované postupne na prvých piatich ekumenických konciloch.
1. ekumenický koncil v Nicei zvolal cisár Konštantín, ktorý nemal o Ježišovi ani potuchy, lebo vyznával Mithtrov slnečný kult. Keď v r.318 vybral a pozval biskupov na koncil, bola v pozadí číra mocenská politika a nie cirkevné záležitosti. Po tomto koncile platil názor Ária Alexandrijského – Boh a Kristus neboli totožní, ale boli si len podobní…
2. ekumenický koncil v Carihrade (Konstantinopole) zvolal cisár Teodózius I. , ktorý sa zapísal do dejín ako utláčateľ chudoby a ľudu naložil na plecia neznesiteľné dávky daní… Zhromaždenie teológov zaviedlo do kresťanskej náuky hlavný článok viery – učenie o trojjedinosti Otca, Syna a Ducha svätého…
3. ekumenický koncil v Efeze zvolal východorímsky cisár Teodózius II. a západorímsky cisár Valencianus III. Na koncile sa rozhodlo ucievať Pannu Máriu, ako Bohorodičku…
4. ekumenický koncil sa konal v Chalcedóne a formálne ho zvolal byzantský cisár Marcianus. Koncil tu vyhlásil dogmu, že v osobe Ježiša sú „čisto a nerozlučne“ spojené Božia a ľudská podstata. Táto dvojjediná podstata platí dodnes pod názvom „chalcedónsky princíp viery“…
5. ekumenický koncil zasadal opäť v Carihrade a usporiadal ho východorímsky despotický cisár Justinián I. Koncil sa uzniesol na zásade, že kto sa uchýli od slova Božieho (rozumej teologických klamstiev) – je kacír. Prvý na rad prišiel vynikajúci grécky kresťanský filozof a teológ Origenes (asi 185-254). Zanechal po sebe asi 2000 spisov, ktoré boli spálené a tie, ktoré sa uchovali, boli drasticky cenzurované. Cirkev z nich nielen odstránila fragmenty, ktoré sa jej nehodili (celú časť o putovaní duší – reinkarnácii), ale navyše do originálnych textov vpísali vety, ktoré autor nikdy nenapísal…
Z uvedeného teda jasne vyplýva, že Biblia nie je „Slovo Božie“, ani nebola inšpirovaná Duchom Svätým.
Veľký pokrok v Anglicku dosiahli tajní jezuiti vtedy, keď prostredníctvom dvoch mužov – vysväteného anglikánskeho biskupa B. F. Westcotta a jezuitského profesora F. J. A. Horta prepísali pôvodný grécky originál Nového Zákona – Textus receptus (Prijatý text) – do svojej vlastnej predstavy. Prepis sa uskutočnil podľa jezuitskej vierouky, a to práve za výdatnej podpory profesora hebrejčiny Puseyho.
Čo znamená pre biblickú cirkev tento grécky Nový Zákon? Tento kompletný novozákonný grécky text bol až takmer do konca 19. storočia najrozšírenejším podkladom pre preklady Nového Zákona, z ktorého sa robili preklady do všetkých európskych a neeurópskych jazykov.
Na základe starých gréckych východných rukopisov bol tento grécky text vydaný v roku 1516 a 1519 Desideriom Erazmom, v roku 1522 preložený Dr. Martinom Lutherom do nemčiny, v roku 1522, 1527 a 1535 bol Erazmom vydaný znova. Potom v rokoch 1571 až 1574, 1583 a 1584 bol šesťkrát vydaný Plantinom v Antverpách, v roku 1534 Colineausom v Paríži, kde ho znova v roku 1546, 1549, 1550 a 1551 vydal R. Stephenson. Aj Theodor Beza vydal tento pôvodný grécky text so svojim doprovodným latinským prekladom v Ženeve v rokoch 1565, 1582, 1588 a 1598, pretože prvé vydanie z roku 1551 bolo celkom rozobrané. Okrem toho vydal aj samotný grécky text, a to v rokoch 1565, 1567, 1580, 1590 a 1604.
Tento Textus Receptus v Stephansovom a Bezovom vydaní slúžil potom ako podklad pre vznik anglického prekladu Nového Zákona pre kráľa Jakuba (KJV), vydaného v roku 1611. Súčasne slúžil aj pre preklad do českej Biblie Kralickej od univerzitného profesora gréčtiny Jána Blahoslava. Jeho preklad vyšiel prvý raz v roku 1564 v Ivančiciach a potom ešte veľakrát ako šiesty diel Biblie Kralickej, ktorá bola naposledy pred „Bielou horou“ vydaná ucelene v roku 1613.
Jezuiti vedeli, že keď Textus Receptus nenápadne prispôsobia katolíckej viere a vierouke pod maskou “vedeckosti”, dostanú tým veľa protestantských cirkví vrátane anglikánskej pod moc Vatikánu. Skontaktovali preto profesora Puseyho z Oxfordu. Dohodli s ním, že prinúti Dr. anglikánskej cirkvi Westcotta, ktorý sa verejne prikláňal ku katolicizmu, aby nadviazal spoluprácu s profesorom Hortom a že oboch mužov potom Pusey pozve do týmu, ktorý bude prevádzať revíziu Biblie v hebrejskej a hlavne v gréckej časti.
Už dopredu bolo naplánované, že Hort pritom privedie Westcotta k mnohým západným a rímskym opisom gréckeho Nového Zákona, ktoré katolíckej cirkvi viac vyhovovali. Bolo dohovorené, že obaja “jazykovedci” protestantskému svetu “vedecky” opodstatnia zásah do gréckeho Textu Receptu Nového Zákona. Východzím rukopisom k práci sa mal stať Vatikánsky a Sinajský kódex ako základný kameň stavby nového, prokatolíckeho Textu Receptu.
Westcott ponuku k spolupráci prijal, lebo ho Sinajský kódex veľmi zaujímal a chcel ho dôkladne preskúmať už predtým. Sám totiž tajne inklinoval ku katolíckym obradom a rituálom, nachádzal v nich priamo záľubu a ľutoval, že anglikánska cirkev nič takého nemá alebo len vo veľmi chudobnej podobe. Jeho snom bola anglikánska cirkev plná práve všetkých týchto náboženských katolíckych ceremónií. V Hortovi našiel svojho veľkého priateľa a spolupracovníka.
Hort bol naviac jezuitský profesor pod zvláštnou, tajnou prísahou určený k infiltrácii anglikánskej cirkvi od samého základu až po jej najvyššie špičky. Spoločne s jezuitským profesorom Puseyom potom Westcotta usmerňovali tak, ako si to jezuitská rehoľa želala.
Všetci traja veľa rokov “vedecky” skúmali a pracovali na obrovskom diele. Dnes sa mu hovorí Westcott-Hortov grécky Nový Zákon. Z neho následne vzniklo Nestlé-Allandovo vydanie gréckeho Nového Zákona, ktorý sa každým novým vydaním stále viac a viac odchyľuje nielen od pôvodného Textu Receptu, ale aj od prvého vydania Westcott-Hortovho Nového Zákona, a to smerom k jezuitským doktrínam katolíckej vierouky.
Z Westcott-Hortovho vydania a neskôr z Nestlé-Allandovej úpravy vznikli revidované preklady Nového Zákona. V súčasnej dobe sú používané vo všetkých denomináciach, cirkvách, zboroch, kostoloch apod. pod rôznymi názvami a sú označované ako preklady medzinárodné, interdenominačné, nadnárodné, svetové, ekumenické, nadcirkevné, živé atď. Všetky tieto preklady majú však jedno spoločné: Vedú čitateľa od protestantskej viery do ekumenického vyznania a cez toto ekumenické chápanie Biblie nakoniec až k Vatikánu.
Jezuitský rád je prepojený s okultnými vedami. Jezuiti používajú tajné charizmatické hnutie, v ktorom využívajú montanistické metódy (učenie starokresťanskej asketickej sekty z 2. až 6. storočia, ktoré založil Frýg Montan), mystiku a Loyolove „Duchovné cvičenia“, ďalej filozofiu, metafyziku, psychoanalýzu, logiku, psychológiu, hypnózu, telepatiu, telekinézu, parapsychológiu (vedecké čarodejníctvo), psychiatriu a psychoterapiu. Dnes sa tieto vedy súhrnne nazývajú “Vedy o správnom ľudskom správaní v skupinách”. Všetkými týmito znalosťami okultných vied sa jezuiti zaoberajú. Používajú ich pre svoje úlohy. Vybavili nimi tiež svojich kňazov, aby získali vládu nad národmi.
Svoju okultnú organizáciu – organizáciu osvietencov – umiestil Ignác Loyola pod dáždnik rímskokatolíckej inštitúcie. A títo osvietenci sa tajne stali najdôležitejšou vetvou jezuitského rádu. Ignác Loyola vedel, že osvietenci budú môcť nakoniec vďaka svojmu hlbokému spojeniu s duchovným podsvetím ovládnuť ekonomiku, medzinárodné bankovníctvo, vojenské sily, všetky odvetvia čarodejníctva a náboženstva sveta tým, že zrazia ľudí na kolená, aby vedome aj nevedome, priamo aj nepriamo slúžili pápežovi.
Žiadna iná skupina sa nikdy nezaoberala okultizmom hlbšie než jezuiti. Intenzívne štúdium okultizmu ich privádzalo do stále tesnejšieho spojenia so Satanom. A k tomu používali aj transcendentálnu meditáciu zo všetkých druhov budhizmu. V dnešnej dobe napríklad spolupracujú s čarodejnými doktormi na celom svete a posielajú im napríklad svätú vodu. Jezuiti napomáhajú rozvíjať kulty pomocou financií a infiltrácií.
8. júla 1980 sa ukázalo, že pápež Ján Pavol II. vôbec nič nenamietal proti africkému čarodejníctvu založenému na duchovných kultoch, ktoré ovládajú katolicizmus, lebo prechovával nadej, že keď tieto kulty trochu očistí, môžu pomôcť šíriť »Kristovo« evanjelium.
„Okultný systém“, ako píše ďalej Dr. Rivera, „nikdy nebol kresťanskou cirkvou. Preto i akákoľvek organizácia, ktorá je na okultizme založená, nie je kresťanskou, biblickou organizáciou. Staroveké satanské obrady používali pri obetiach detí bohu Baálovi soľ a olej. A bez toho, aby o tom katolícki rodičia mali v dnešnej dobe poňatia, používajú sa tieto symboly znova k tomu, aby ich nevinné deti boli opätovne zasvätené babylonským démonom. Počas obradu krstu sa dieťa zatiaľ nesmie stretnúť s rímskokatolíckym »Ježišom«, to je oplátkou, do ktorej kňaz počas omše magicky – transsubstanciaciou – premení Ježiša Krista. Potom tohto oplátkového boha (rímskokatolíckeho Ježiša) umiestni na oltár cirkvi. Kňazi prehlasujú, že musia dieťa zariekavať, aby ho uchránili pred mocou démonov. Kňaz urobí olejom na hlave dieťaťa okultný znak Tamuza – znamenie kríža. Potom vloží do úst dieťaťu soľ a pokrstí ho postriekaním alebo polievaním vodou. Tým sa dieťa stáva členom veľkého babylonského náboženstva Vatikánu. V tomto okamžiku je dieťa domnelo očistené od pôvodných hriechov a stáva sa dieťaťom boha a dedičom nebies. Dieťa je takto údajne znovuzrodené.
Avšak Biblia v skutočnosti krst malých detí vôbec nepozná. To nie je kresťanská záležitosť, krstiť novorodencov. Odkiaľ teda táto tradícia pochádza? Práve z pôvodného babylonského náboženstva ako rituál k očisteniu detských obetí tesne pred ich obetovaním. Na dušiach týchto »očistených« detí je potom nezmazateľné diablovo znamenie. Je to znamenie čarodejníc“.
Avšak vráťme sa opäť na začiatok, k podvrhu za pôvodný grécky Nový Zákon Textus Receptus. O tom, ako vznikol Westcott-Hortov “nový Textus Receptus”, ktorý svojou úpravou uprednostňuje katolicizmus, dopĺňa nasledujúca správa:
“Na rozdiel od Erazma, ktorý zostavil svoj grécky Nový zákon podľa tradičnej textovej línii, siahajúcej od apoštolov až po cirkev na púšti, Westcott a Hort vychádzali z Eusebiovej gréckej biblii. Jeronym túto bibliu nahradil latinskou bibliou.
Dá sa preto logicky predpokladať, že z 50 opisov tejto biblie, ktorú nariadil Konstantin Veľký, sa do dnešnej doby zachovali dva. Že sa vôbec nejaké zachovali, za to môžeme vďačiť tomu, že boli napísané na trvanlivom jemnom pergamene z teľaciny, a tiež preto, že potom, čo rímskokatolícka cirkev prijala asi o šesťdesiat rokov neskôr Jeronymovu bibliu, prestali sa Eusebiove grécke biblie používať.
Jeden z týchto rukopisov pretrval celé stáročia zamknutý v hlbinách Vatikánu. Tam zostal v ústraní až do roku 1844, kedy bol »znovu náhle objavený«. Druhý rukopis vzdoroval zubom času pod ochranou suchého vzduchu na Sinaiské púšti. V roku 1859 bol znovu objavený medzi smetím v kláštore sv. Kataríny na hore Sinai. Vyhodil ho tam niektorý mních, ktorý ho zrejme považoval za bezcenné nezmysli.
Tieto dva Origenom presýtené rukopisy boli nazvané Vaticanus (alebo B) a Sinaiticus (alebo A, aj Alef). Pre prácu Westcotta a Horta boli tieto grécke rukopisy Nových zákonov ako východisko z veľmi dobrých dôvodov. Prvým dôvodom bolo to, že Origenove učenie, ktorým sú tieto rukopisy prestúpené, vyhovovalo ich modernistickej filozofii a rituálnym túžbam.
Ďalšou okolnosťou, ktorú mohli Westcott a Hort obrátiť vo svoj prospech, bola skutočnosť, že hoci sú tieto rukopisy pokladané za dva z päťdesiatich opisov, ktoré si Konstantin Veľký rozkázal urobiť, boli natoľko poškodené, že sa výrazne líšili na viac než troch tisíc miestach už len v samotných evanjeliách! Takže využitím eklektickej metódy (zo všetkého niečo) si mohli títo dvaja intrigáni vyberať z oboch rukopisov to znenie, ktoré sa najviac hodilo pre ich filozofiu. Naviac všade, kde nebola Rheims-Douayova biblia radikálne odlišná od verzie kráľa Jakuba, mohli teraz vytvoriť grécky Nový zákon ako »autoritatívne východisko« pre revidovanú bibliu. Ta by predstavovala celkom nový preklad, ktorý by sa zaľúbil nielen Rímu, ale zapôsobil aj na modernistických odpadlíkov protestantizmu, ktorí milujú rituály. Konečná biblia by bola ďalej z »prijatého textu« (Textu Receptu), a nie z Rheims-Douayovy biblie.
Používaním rukopisu Vaticanus a Sinaiticus mohli naďalej tiež tvrdiť, že vďaka tomu, že sa tieto rukopisy datujú približne k roku 331 n. l. (čo je zvlášť u Vatikánskeho rukopisu úplne spochybnené), získa revízia na vierohodnosti prijatím predpokladu, že čím starší je rukopis, tým je pravdepodobnejší, že to budú pravé rukopisy.
Ale ako vidíme, táto teória je nesprávna z dvoch dôvodov. Za prvé nemusí nutne znamenať čistejší text a za druhé, valdenské biblie pochádzali z antiochejsko-talianskej rodiny, ktorej pôvod spoľahlivo datuje historik Allix a Scrivener, jeden z popredných anglických kritikov, do roku 157 n. l.
Zatiaľ, čo Westcott a Hort mali veľa práce so svojim novým gréckym zákonom, narastala propagácia tejto revízie. Väčšina tejto propagácie vychádzala z oxfordského hnutia, ktoré bolo výplodom dr. Newmana.
Anglikánska cirkev sa v tej dobe skladala z dvoch synod – severnej a južnej. Ani jedna nemala o plánovanú revíziu záujem. Trojica biskupov pod vedením významného revizionistu, biskupa Ellicotta, sa snažila tento problém prekonať tým, že prehovárali kráľovnú Viktóriu, aby menovala kráľovskú komisiu pre revíziu, ale boli ňou rezolútne odmietnutí.
V južnej synode pôsobil veľmi vplyvný oxfordský biskup menom Samuel Wilberforce. Ellicott ho dokázal presvedčiť, že je potrebné previesť revíziu oddielov, kde sú zjavné chyby a zastaralé výrazy. V roku 1870 teda bola v južnej synode prijatá rezolúcia, ktorá vymedzovala rozsah, do akého je revízia dovolená. K Starému zákonu bol pridaný doplnok.
Šestnásťčlenný výbor potom hľadal podporu severnej synody. Ale táto synoda očividne rozumela pravým pohnútkam revizionistov, takže odmietli ho so slovami: »Nebola priaznivá doba pre revíziu a risk bol väčší než pravdepodobný zisk.« (viď W.F.Moulton: Anglická biblia, str. 215).
Južná synoda sa teda rozhodla pokračovať sama, ale s určitými preventívnymi pravidlami a opatreniami: »Táto revízia by sa mala týkať iba gréckeho textu, kde je to pokladené za nevyhnutné. Mala by tiež nahradiť jazykové výrazy jedine tam, kde je podľa tých najoprávnenejších vedcov taká zmena nutná, a v takých nevyhnutných prípadoch by mal zostať zachovaný štýl kráľa Jakuba.« (viď Wilkinson: Our Authorised Bible Vindicated, str. 164).
To je nepopierateľným dôkazom, že prijatý text (Textus Receptus), ktorý obsahoval grécky text, mal naprostú dôveru anglikánskej cirkvi. Stačí, keď si prečítame len úvod k Biblii kráľa Jakuba, aby sme si uvedomili, že tento text bol považovaný za text, ktorý pravdivo odráža originál (alebo jazyk apoštolov).
V roku 1870 bol teda ustanovený revízny orgán, ktorý pozostával z osemnásť členov. Sedem z nich sa malo starať o Nový zákon a zvyšok o Starý zákon. Medzi Novozákonnou „sedmičkou“ mal význačné postavenie Dr. Moulton, ktorý bol vedúcim obhajcom revízie a bol otvoreným obdivovateľom jezuitského Rheimsovho Nového zákona. Odhalil svoj kritický sklon, keď prehlásil: »Rheimsov zákon sa zhoduje s najlepšími kritickými vydaniami súčasnej doby« (viď Moulton: Anglická biblia, str. 185).
„Sedmička“ rozoslala pozvánky, ktoré prijalo osemnásť ďalších. Týmto sa Novozákonní revízny výbor rozšíril na dvadsaťpäť členov. Nie je žiadnym prekvapením, že medzi pozvanými bol aj dr. Newman a jeho pokračovateľ v oxfordskom hnutí, dr. Pusey. Obaja síce protestovali, ale to bolo len tak na prvý pohľad, lebo títo muži v skutočnosti otvorene hlásali svoje odpadlícke stanoviská. Pri podrobnejšom pohľade sa ukázalo, že to boli vysoko diplomatické jednania, aby tak vďaka svojej úskočnosti nespôsobili žiadny poplach.
Vedeli, že anglikánski duchovní, dr. Westcott a dr. Hort mali teraz príležitosť zaniesť do »revidovanej« biblie svoj pokatolíckený Nový zákon. Bolo preto nevyhnutné, aby boli zvolení. Naviac bolo oveľa vhodnejšie, aby túto prácu previedli samotní anglikánski protestanti. Nakoniec boli obaja zvolení, spolu s Moultonovými kolegami, dr. Lightfootom a Ellicottom – ktorí boli všetci zanietení ritualisti a kritickí revízori.
Jediným háčkom bol biskup Wilberforce. Ten bol presvedčený, aby podporoval revíziu s tým, že bude dohliadať, aby bolo na Autorizovanej biblii vykonaných čo možno najmenej zmien. Veď to bol práve jeho súhlas, ktorý viedol celú južnú synodu k zvoleniu, a tak nezostávalo nič iné, než aby bol zvolený za predsedu. Jeho zvoleniu sa nedalo obísť.
Starozákonný výbor, ktorý si tiež zvolil ďalších členov, dospel až k počtu dvadsaťsedem. Ale vzhľadom k jeho zámeru sa sústredíme len na záležitosti, ktoré sa týkajú revízorov Nového zákona a na taktiky, ktoré zvolili Westcott a Hort k tomu, aby zaistili úspech pre svoj zámer zničiť protestantskú bibliu.
Tesne predtým, než sa Westcott pustil do práce, naznačil svoje zradcovské zámery nedbať na podmienky, ktoré mu uložila synoda. Napísal: »Pravidla, aj keď liberálne, sú neurčité. A ich výklad bude najprv závisieť na rozhodnom čine.« (viď Hemphill: Historia revidovaného prekladu, str. 44).
Westcott nemal žiadne pochybnosti o Hortovej ochote zúčastniť sa tohto nepoctivého intrigánstva. Veď už v roku 1851, ešte predtým, než začali svoj grécky Nový zákon, vyjadril Hort svoju nenávisť k prijatému textu: »Pomysli len na ten mizerný Textus Receptus.« (viď Život Horta, sv. 1, str. 211).
Je celkom jasné, že Ellicott, biskup z Gloucesteru, s ním bol charakterovo spriaznený, lebo Westcott mohol Horta ubezpečovať: »Zdá sa, že biskup z Gloucesteru je celkom schopný bezo zbytku prijať a osobne prevziať celý plán.« (viď Život Horta, sv. 1, str. 393).
A pokiaľ ide o cieľ celého plánu, potom nás Westcott nenecháva na pochybách, keď svojmu priateľovi Bensonovi 7. novembra 1870 napísal: »Za niekoľko minút idem s Lightfootem do Westminsteru. Z týchto stretnutí vzíde, myslím, viac než len revidovaná verzia.«
Netrvalo to dlho a sprisahanci uviedli svoj plán do chodu. Už pri prvom stretnutí musel predseda Wilberforce pochopiť, čo bola väčšina členov výboru zač. V dopise svojmu kolegovi dal priechod svojmu zúfalstvu: »Čo sa dá robiť v tejto nešťastnej záležitosti?« (viď Hemphill: Historia, str. 36).
Niet divu! V revíznej skupine bol jeden nekresťan, významný unitár, dr. G. Vance Smith. Westcott nie dlho predtým rozzúril anglických kresťanov tým, že vyzval tohto človeka neveriaceho v Kristovo božstvo, aby sa zúčastnil sviatosti prijímania vo Westminsterskom opátstve !
Wilberforce poznal, že situácia je natoľko nebezpečná, že viac menej z funkcie predsedu odstúpil, a to tak, že sa všetkých ďalších pracovných jednaní a schôdzok prestal zúčastňovať. (O tri roky neskôr zomrel ako veľmi sklamaný človek). Intrigáni boli spokojní. Okamžite si zvolili za predsedu Ellicotta a »plán« mal úspech zaistený !
Pomerne malá menšina, ktorú zastupoval predovšetkým dr. Scrivener, bola teraz ponechaná svojmu osudu. Poctivosti revízie sa zastávala sama. Scrivener, jeden z z popredných vedcov v obore gréckeho Nového zákona, sa v spolupráci s iným zo svojich súčasníkov, Deanem Burgonom nevyhnutne stretol s dr. Hortom. Westcott a Hort neoblomne nahradzovali Textus Receptus svojim gréckym textom. O Scrivenerových námietkach Ellicott neskôr hovoril ako o »akomsi kritickom dueli medzi dr. Hortom a dr. Scrivenerom«. (viď Ellicottove prejavy, str. 61).
Netreba dodávať, že Scrivener a jeho menšinoví stúpenci boli systematicky a vytrvalo prehlasovaní. Aj vzdelaný biskup Gore nadobudol pevné presvedčenie, že grécky text, ktorý revízori používajú, vychádza z Vatikánskeho a Sinajského rukopisu.
Z dôvodov týchto všetkých udalostí teda nevyhnutne došlo k tomu, že na rozdiel od »niekoľko nutných zmien v záujme jasnosti« (ako pôvodného zámeru nič netušiacich revízorov) bol revidovaný Nový zákon pozmenený na mnoho tisíc miestach. V gréckom texte bolo prevedených v skutočnosti 5337 zmien !
Zrejme najsilnejší dôkaz toho, že tzv. revízia bola rímskokatolíckou intrigou, ktorá mala viesť k nahradeniu protestantskej Biblie katolíckou, pochádza od zákerného kardinála Wisemana, ktorý spolu s Newmanom tento celý podlý plán vymyslel. Keď už bolo isté, že »revízia« sa naozaj uskutoční, nemohol už ďalej potlačiť svoju nadradenosť a povedal: »Keď uvážime, akému pohŕdaniu vystavujú reformátori Vulgatu, a že sa kvôli tomu snažia nájsť riešenie v gréčtine (teraz podľa Vaticánu a Sinaiticu) ako v jedinom presnom merítku, potom môžeme iba jasať nad tichým víťazstvom, akého pravda dosiahla nad hlučným bludom. Lebo v skutočnosti hlavnými pisateľmi, ktorí sa mstia Vulgate a zaisťujú pre ňu kritické a výsadné postavenie, sú protestanti.« (viď Wiseman: Eseje, sv. 1, str. 104).
Hoci revízori pracovali vo veľkej tajnosti, je z vyššie uvedeného citátu jasné, že Wiseman bol v tesnom spojení so svojimi protestantskými otrokmi. On a Newman teraz plánovali, že uvidia úspešné zavŕšenie úlohy, ktorú im asi pred 33 rokmi uložil otec Benigno – predstavený františkánov.” (viď H. H. Meyers: Battle of the Bibles, Austrália, 1993, str.104-110).
Rím zaviedol tzv. kritický prístup k hebrejskému a gréckemu textu Biblie. Učenie o vyššej textovej kritike je pôvodne jezuitské učenie z roku 1678 od katolíckeho jezuitského teológa dr. Alexandra Gathese a o niečo neskôr od francúzskeho jezuita Richarda Simona. Útok na základ protestantizmu – na Bibliu zrealizoval Rím.
“Jedným z prvých vedcov, ktorí sa začali zaoberať umením kritického výskumu, bol Richard Simon. Katolícka encyklopédia o ňom hrdo hovorí pod titulom »Otec biblickej kritiky« (Katolícka encyklopédia, sv. IV., str. 492-493). V rokoch 1689 až 1695 neustále napadal Božie Slovo tým, že publikoval celý rad komentárov o novozákonnom texte. Bol naklonený textu, ktorý používali jezuitskí prekladatelia Rheims-Douayovej Biblie, poangličtenej verzie Jeronýmovej latinskej Vulgaty. Zdiskreditovanie Biblie, ktorá vychádza z Textu Receptu otvorilo stavidla pochybností o samotnom základe protestantizmu. Veľa kritikov potom vystupovalo s teóriami a názormi, ktoré doslova roztrhali rôzne časti Biblie – zvlášť tie časti, ktoré pojednávajú o nadprirodzenosti.” (H. H. Meyers: Battle of the Bibles; NMP, Australia, 1993, str.89-90).
Vyššia kritika uviedla v pochybnosť všetko, o čom sa v Biblii dá pochybovať. Boli napadnuté a celkom spochybnené prvé tri kapitoly Biblie o stvorení a páde ľudí do hriechu, spochybnené boli všetky výroky Ježiša Krista, spochybnený bol popis jeho pozemského života a boli spochybnené aj iné historické udalosti, o ktorých sa v Biblii píše. Korunou všetkého bolo učenie, ktoré všetky biblické proroctvá začalo vykladať ako dávno naplnenú minulosť (préterizmus) alebo naopak, ako nejakú neurčitú a veľmi vzdialenú budúcnosť (futurismus).
Učenie textovej kritiky však bolo pre protestantov neprijateľné a ľahko odhaliteľné. Bolo preto potrebné vymyslieť ešte iný trik, aby reformácia textovú kritiku uznala. Jezuiti sa zišli v meste Douay a rozhodli sa, že preložia do angličtiny Jeronýmovu latinskú Bibliu, ktorú potom podstrčia anglikánskej cirkvi ako správny text Biblie.
Prvým útokom na Viclefovu a Tyndalovu anglikánsku Bibliu sa uskutočnil vlastne útok na samotnú anglikánsku cirkev. Jeronýmov latinský text bol jezuitmi preložený podľa plánu do angličtiny. Rozhodujúca bola pri preklade latinská predloha. Na hebrejský text Starého Zákona a grécky text Starého a Nového Zákona nebol braný ohľad. Mnohí historici a textoví kritici jezuitského prekladu pochybujú, či vôbec boli pôvodné biblické knihy pri preklade používané, lebo anglický preklad jezuitov vykazuje mnohé nedostatky, hrubé textové nepresnosti a preukazné chyby.
Tento preklad však v anglikánskej cirkvi spôsobil, že sa začali porovnávať anglikánske preklady s jezuitskou Rheims-Douayovou Bibliou. Tým bol jezuitom nepriamo podstrčený princíp vyššej kritiky do anglikánskej cirkvi, kde sa im tiež súčasne otvorili brány k pochybnostiam.
A potom bez toho, aby to duchovní a členovia anglikánskej cirkvi spozorovali, nastalo medzi nimi na základe rozdielnosti prekladov rozštiepenie. Pri štúdiu Biblie začali potom sami používať princíp kritického prístupu k textom Písma ako základný študijný spôsob k jeho pochopeniu. Duch protestantizmu tým však utrpel veľkú porážku a celkové oslabenie. Miesto pôvodnej anglikánskej viery nastúpila pochybnosť, zatemňovanie jasných výrokov Biblie a prijímanie vopred pripraveného filozoficko-teologického ľudského učenia rímskokatolíckej cirkvi.
Okrem tohto vysokého efektu dosiahli jezuiti ďalšieho víťazstva tým, že sa učenie o vyššej textovej kritike začalo prostredníctvom anglikánskej cirkvi dostávať postupne do ostatných reformačných prúdov. A protestantizmus textovú kritiku nakoniec bezo zbytku a bez výhrad prijal. O pár storočí neskôr urobili jezuiti ďalší útok na svetový protestantizmus. Znovu si k tomu vybrali anglikánsku cirkev a znovu to previedli prostredníctvom zmeny pôvodného biblického textu. Treba konštatovať, že protireformačné ťaženie bolo zase úspešné.
Všetky protestantské smery súčasne s textovou kritikou prevzali aj filozoficko-teologický pohanský chaos, aký má katolicizmus v celom svojom náboženskom systéme. Samy ho potom ešte viac rozšírili v rámci ekumenizmu.
Katolícka cirkev sa však k zmrzačenému učeniu protestantských smerov vôbec nehlási. Tvrdí, že ona sa nezmenila, ale zmenu, že previedli protestanti, a to dokonca sami, bez jej prispenia. Ovšem iniciáciu k zmene urobila na začiatku práve rímskokatolícka cirkev. Dnes všetci protestantskí teológovia zastávajú učenie buď préterizmu alebo futurizmu a ospevujú vyššiu textovú kritiku Písomností ako základné pravidlo štúdia Biblie. Protireformačné ťaženie jezuitov bolo teda prevedené dokonale.
Keď sa Rímu podarilo podmaniť si protestantstvo a dostať ho presne tam, kde ho pápežstvo chcelo mať, zahájil ťaženie za nové uchopenie svetovládnej moci. V roku 1864 pápež Pius IX. prehlásil slobodu za šialenosť, priznáva cirkvi stále ešte donucovacie právo, podľa ktorého boli kacíri inokedy popravení a označuje rovnoprávnosť kresťanských vyznaní za blud, ktorý si zasluhuje zatratenie.
V roku 1869 pápež Pius IX. zvolal 1. Vatikánsky koncil a na ňom vyhlásil dogmu o zvrchovanej moci rímskeho pontifa. Dogma bola za podpory jezuitov prijatá a pápež bol koncilom vyhlásený ako “zvrchovaný vládca celého sveta”.
Tým v podstate cirkev nadviazala na dogmu z prelomu 12. a 13. storočia, keď pápež Inocent III. vyhlásil dogmu, že “Rímsky pápež nezaujíma len miesto človeka, ale aj pravého Boha na tejto Zemi. … Pápež je korunovaný trojitou korunou – ako kráľ neba, zeme a pekla. … Všetky mena, ktoré Písmo sväté pripisuje Kristovi, skrz ktoré je On hlavou cirkvi, tie samé mená sú použité pre pápeža. … Ty si pastier, ty si lekár, ty si riaditeľ, ty si vinár; konečne, ty si Boh na Zemi.” Cirkev tiež nadviazala na dogmu z prelomu 13. a 14. storočia. Vtedy pápež Bonifác VIII. vydal bulu UNAM SANCTAM, v ktorej hovorí: “Rímsky pápež je sudcom všetkých ľudí, ale on nemôže byť súdený nikým.” O kúsok ďalej sa píše: “Každý, kto chce získať spasenie, musí sa podriadiť rímskemu pápežovi.” A ďalej v texte pápež hovorí: “Pokiaľ je reč o Kristovi »musí to byť potvrdené ešte mnou«. … Ja mám autoritu Kráľa kráľov, som nad všetkými, takže Boh sám a ja, Zástupca Boží, tvoríme jednotu. A ja som schopný urobiť všetko, čo môže urobiť Boh.” A potom pápež hovorí: “A preto som Boh.”
Tento pápežský výrok, v ktorom v podstate hovorí: „Ja som to isté čo Boh” nebol nikdy žiadnym pápežom odvolaný. Nebol tiež nikdy zrušený ani spochybnený žiadny z predchádzajúcich výrokov. Bula Unam Sanctam ako aj ďalšie, ktoré pojednávajú o tejto téme, sú plne platné a záväzné dodnes !
To napokon tiež potvrdzuje ďalší krok pápežskej stolice, a to z roku 1870, keď bola 13. júla vyhlásená pápežská neomylnosť a pápež bol prehlásený za neomylného. To napríklad potvrdzuje tiež katechizmus kardinála Gibbonsa (vydaný v Olomouci roku 1876), v ktorom cirkvi rímskokatolíckej a pápežovi rovnako pripisuje Božskú moc a autoritu záväznú pre celý svet.
Výrokmi z druhej polovice 19. storočia zahájil pápež svoju vojnu proti celému svetu. Je to presne tak, ako keď v dobe reformácie zahájil pápež vojnu proti protestantom tým, že vyhlásil rímskokatolícku cirkev za Matku všetkých cirkví. Vtedy vyhlásil duchovný monopol, teraz vyhlasuje monopol svetovládnej moci nielen nad všetkými cirkvami, ale súčasne aj nad všetkými mocnosťami a národmi sveta… pokračovanie článku
