obrázok so súhlasom stockimages / FreeDigitalPhotos.net
Úryvok z knihy Šlabikár šťastia
Na literárnom festivale „Prešov číta rád“ som na mojej prednáške dostal otázku: Človek by predsa mal pomáhať druhým, nie? Keď budeme milovať iba samých seba, bude to sebectvo. Keď padá lietadlo, pravidlá znejú, že matka má v prvom rade dbať o svoju bezpečnosť, až potom sa starať o dieťa. Kto pomôže malej ratolesti, keď mama už bude dávno ležať v kaluži krvi? Už asi cítite, kam mierim. Dobre, tak teda ešte raz a z inej strany: Nepomôžem chorým, ak sám budem chorý.
Áno, viac ma zaujíma prevencia ako záverečná bolestivá operácia. Svojimi blogmi, románmi, básňami, ako aj touto knihou smerujem k tomu, aby sa človek prijal, začal sa milovať, odbúral zo seba všetky komplexy, strachy, očakávania, závisť, zlobu, výčitky, smútky z minulosti, naučil sa veci prijímať také, aké sú, naučil sa analyzovať, prečo sa mu dejú, ale hlavne sa naučil, čo sa má z nich naučiť. Aby začal odpúšťať ľuďom, ďakovať im za ich výchovné rany, osvojil si základy pozitívneho myslenia, spoznal silu vyššieho zámeru a smiechu. Úsmev je totiž skratka do duše, smiech je vyšší stav pochopenia. Je nemožné, aby ruka v ruke s touto očistnou sebareflexiou a psychohygienou neprišiel aj záujem o zdravé stravovanie, fyzický pohyb, meditáciu, túžbu chodiť viac do prírody a postupne sa nedostavil pokoj a harmónia duše a tela. Na konci procesu premeny stojí veselá bytosť, ktorej život je hrou a úsmevom. Nie sme žobráci, sme cisári! Je len na nás, čo si vyberieme.
V prvom rade musí človek chcieť. Už samotná pripravenosť ukazuje, či si zaslúži, aby nastala zmena. Nejde to z roka na rok, je to práca na celý život. Vždy sa smejem, keď počúvam lamentovanie päťdesiatročných pánov, ktorým začína vypovedať zdravie a oni čakajú, že po týždni diéty zaklope na ich telo zázrak. Desaťročia do seba tlačili klobásy, slaninu, pili alkohol, nešportovali, fajčili, rozčuľovali sa, rozširovali emočný jed, z hamburgerov vyhadzovali zeleninu a teraz po siedmich dňoch jedenia bieleho jogurtu s jablkom čakajú ozdravný ohňostroj. Tých 2 500 týždňov zanedbávania tela má nahradiť jeden týždeň pomýleného „asketizmu“! Bŕŕŕ… Ale chápem. Hneď v ráno života nás naučili odovzdať svoje telo do opatery experimentujúcim mágom v bielych plášťoch, zbavili nás zodpovednosti za svoj organizmus a choroby, naučili nás veriť čarovným hrstiam tabliet, ktoré vyženú „obludu nemoci“ z telesnej schránky. A Boh sa tam hore chytá za hlavu, ako sme uhli od prírody, hlúpo, nevedome a totálne oklamaní zahodili kľúč od tej najčistejšej lekárničky. No nič, toto si pýta vlastnú kapitolu, vráťme sa k tomu, že musíme zachrániť v prvom rade sami seba.
Nie, nesmejem sa zo samaritánov, z altruistov, ľudomilov, proste zo všetkých tých, ktorí obetujú svoj čas, energiu i peniaze na pomoc iným. Sú to väčšinou vyspelé a staré duše. Čím viac sa o ich činnosti nevie, tým sú ich pohnútky ušľachtilejšie. Hoja a žehlia následky, dezinfikujú hnisajúce rany civilizácie. Je to nekonečná práca, ktorá mi pripomína metódy modernej medicíny – keď už je neskoro, vyrežeme, vypálime, ožiarime, zašijeme, zabudneme. Každá choroba nám chce niečo povedať, ale nám sa páči byť radšej v pozícii slepých. Nezaujímajú nás príčiny. Iba držíme, tvár nám kriví bolesť a klameme sa, že táto posledná tabletka určite zaberie. Len žiadnu námahu!
Viete, koľko je vo svete biedy? V Indii môžete do konca života chodiť s vrecami bankoviek a rozdávať ich bedárom a nebude za vami nič vidieť. V Addis Abebe žije slovenská matka Tereza. Stará sa o 700 detí, sirôt. Desatina z nich je nakazená vírusom HIV. Tá žena vie povedať po slovensky už iba Dobrý deň. Kúzli v tých – pre nás rozmaznaných Európanov – neľudských etiópskych podmienkach viac ako 30 rokov. Robí od výmeny žiaroviek, opravy postelí, zháňania pneumatík pre autá, manažovania chodu celého komplexu až po liečenie, hojenie a počúvanie mladých duší všetko. Viete, koľko je na svete takýchto anjelov? Tisícky. Naprávajú v hodine dvanástej to, čo my všetci bez prastania varíme.
Všetko je, ako je. Preto keď sa dozvedám o nejakej bolesti, už mi tak nezviera srdce. Viem, že híkaním a klebetením o Haiti nič nespravím. Ale rozdávaním návodu, ako byť šťastný, vyrovnaný a usmiaty, pomôžem budúcnosti celého ľudstva. Jeden svoj úsmev považujem za silnejšiu zbraň, ako je poslanie eurovej esemesky na konto nejakej nadácie, ktorej akási obrovská komerčná televízia odovzdá šek s rozmermi meter krát dva metre, obsahujúci číslo s tristo nulami. Nabádam okolie spraviť rozhodnutie sledovať vlastné šťastie a vykonať tak obrovskú revolúciu pre všetkých na tejto planéte, ktorí prídu po nás. Týždeň čo týždeň plakaním pri relácii Modré z neba či Pošta pre teba si iba dokazujete, že s vami nie je niečo v poriadku a že vás Matrix dostal tam, kam chcel. A to dokonale.
Niektoré náboženstvá varujú pred sebeláskou a sebectvom, pýchu považujú za jeden z hlavných hriechov. Ale práve týmto prístupom vychovávajú osobnosti, ktoré sú úplne zaujaté samými sebou. Len čo niekto vyhlasuje: „Nechcem byť sebecký“, hneď mi je jasné, že tento človek bude musieť začať neľahký boj s vlastným egom.
Žijeme v harmonickom, spravodlivom a čistom svete, v ktorom sa každému dostáva to, čo zodpovedá jeho myšlienkam. Naše telo, zdravie, duševný stav, vzťahy, práca, finančná situácia sú odrazom a transformáciou našich myšlienok, citov a emócií. Osloboďme sa od ľútosti, zármutku a bolesti iných. Nie je to láska, tak ako nie je láska prejavovanie sústrasti. To je len zvyk, etika, kultúra, civilizácia a, žiaľ, veľakrát aj formalita. Radšej sa so zosnulým rozlúčte potichu a úprimne v sebe, verte, že bude šťastne lietať nad vami a objímať vás. Jedny z najväčších klamstiev som totiž počul väčšinou na pohreboch. Veď viete, o čom hovorím. Zosnulý bol najväčší opilec dediny, no farár o ňom nakoniec rozprával tak, že polovička smútiacich netušila, o kom je reč. Súhlasím, o mŕtvych len dobre. Keby som bol ja tým farárom, porozprávam o tom zosnulom najväčšie žartovné príbehy, ktoré počas života navystrájal, určite nejaké museli byť. Všetci by sme sa smiali. Takto tam všetci nudne stáli a počúvali bludy. Prestaňme už konečne od narodenia až po smrť žiť v klamstve. Nie je to vôbec potrebné.
Sebaláska sa začína sebaúctou. Milujte sami seba. Je to najsilnejšia prevencia proti ľudskému bôľu a cesta k neohraničenej láske k celému svetu. Nezabúdajme, že ľudská duša sa nedá oddeliť od duše vesmíru. Žije tu len jedna bytosť, ktorá sa prejavuje v miliónoch foriem a vy ste jednou z nich. Nepíšem o pocite osobnej dôležitosti, keď si človek namýšľa, že všetko sa točí okolo neho. V sledovaní vlastného šťastia, neprameniaceho z utrpenia iných, nie je žiadna pýcha ani sebectvo, pretože až potom z nás môže vyvrieť pravá láska k celému svetu (vrátane nefalšovanej potreby pomôcť iným), bez hrania sa na altruistu či záchrancu sveta. Príde to úplne automaticky. Sústrediť sa totiž na vlastné šťastie nie je prejavom pýchy. Práve naopak – je to ten najkrajší dar, aký môžete ľudstvu dať. Je to božský zámer.
Buďte šťastní, Hirax
