(Román o tajomstve zázraku)
Príhovor autora
Pokrstili ma (bez môjho súhlasu) a povedali – budeš kresťanom. Týmto aktom však nijako negarantovali, že budem aj dobrým človekom. Vo chvíli, keď som si uvedomil, že mám rozum, rozhodol som sa, že sa pokúsim dobrým človekom stať, lebo byť kresťanom pre mňa znamená byť dobrým človekom. Vykročil som na cestu najťažšiu, na cestu hľadania pravdy. Pochopil som, že ak ju chcem nájsť, musím sa vrátiť späť k mužovi, ktorého nám falošní proroci vzali a jeho nádherné učenie o láske prevrátili na ruby.
K šťastiu sa dá dospieť dvomi cestami – rozumom a srdcom. Väčšina z nás ide cestou rozumu, cestou slov. On kráčal cestou srdca, cestou lásky, cestou činov. Aby ste mohli hľadať, musíte konať. Preto rozumiem, že väčšina kresťanov nehľadá, ale berie ako danú pravdu dogmy, o ktorých Ježiš nemal ani tušenie. Dogma nie je nič iné ako dôkaz nedostatku dôkazov. Kto o sebe tvrdí, že je majiteľom pravdy, ten je s najväčšou pravdepodobnosťou majiteľom lži. Trvanie na dogmách je odmietanie rozumu, je to urážka Boha. Načo inak by nám dal rozum, ak by nechcel aby sme ho používali? V románe Kód 9 som napísal: „Slobodní sme len vtedy, keď poznáme pravdu. A poznáme ju len vtedy, keď rozmýšľame. Ten, kto nástojí na dogmách a nerozmýšľa, či ešte horšie: bráni rozmýšľať iným, je proti Bohu, a teda neverí. A viera bez rozmýšľania nie je vierou, ale podrobením sa násiliu.“
Evanjeliá sa vzájomne líšia v mnohých základných tvrdeniach. Ak sa niečo líši, znamená to, že jedno sa musí mýliť. To nie je dobrá správa pre tých, ktorí tvrdia, že Evanjeliá sú od Boha. Boh sa predsa nemôže mýliť. Okrem iných právd, ktoré sú v Evanjeliách, je tam aj tá, že Ježiš bol na svoju kazateľskú misiu dokonale pripravený. Kde sa naučil svojim zázračným liečiteľským schopnostiam? Kde bol medzi dvanástym a tridsiatym rokom svojho života? Ak k tomu prirátame celý rad nepriamych dôkazov z Evanjelií, ktoré naznačujú, že na kríži neumrel, ale bol sňatý, vyliečený a donútený k úteku z Rímskej ríše, vzniká oprávnený záujem o jeho skutočný život.
Nemám dôkazy na to, že moja verzia najtajomnejšieho príbehu sveta je pravdivá, ale tie rovnako nemajú tí, ktorí tvrdia, že ich príbeh o Ježišovi pravdivý je. Ja ho však, na rozdiel od nich, nikomu nenanucujem. Ľudia budú hľadať pravdu kým ju nenájdu, taká je naša podstata. Dovtedy budú pochybovať, pretvarovať sa, nebudú ľúbiť a budú neľúbení.
Cesty sú dlhé pre pomalých, životy krátke pre veľkých. Napriek tomu, či práve preto som sa na cestu hľadania pravdy vydal. Hľadám ju nie preto, že chcem vieru oslabiť, ale naopak, posilniť. Pri jej hľadaní som vychádzal zo zahraničnej literatúry, osobnej návštevy Jeruzalema, Betlehema, Tiberiasu, Nazaretu, Kašmíru, Šrínagaru, Lehu, Hemisu, Sonamargu, Mylapore, Kočinu, Keraly, Malabárskeho pobrežia, a ďalších miest v Izraeli a najmä v Indii, kde podľa mnohých priamych a nepriamych dôkazov Ježiš, apoštol Tomáš, židia i kresťania pôsobili a dodnes pôsobia.
Mojou ambíciou bolo napísať príbeh a nie učebnicu histórie. Čo je v tomto románe (i v románe Kód 9) pravda a čo fikcia sa dozviete v samostatnom sprievodcovi týmito knihami, doplnenom o mnohé fotografie a zdroje z ktorých som čerpal. Vychádza súčasne s toutu knihou.
Bez prečítania románu Kód 9, ktorý je voľným predchodcom knihy Kód 1, nebude čitateľ rozumieť všetkým súvislostiam a konaniam postáv tejto knihy.
Sibylina veštba
Toho dňa zvolala Sibyla, kráľovná zo Sáby, pravým menom Michalda Kumana, svojich verných a povedala im toto: Poslovia, ktorých som na sever od našej krajiny poslala, priniesli mi správu, že ďaleko odtiaľto žije panovník veľmi múdry a spravodlivý. Jeho meno je Šalamún. Z jeho krajiny vzíde muž, ktorý prinesie svetlo celému svetu vtedy, keď bude slnko stokrát oslavovať slnovrat. Povznesie slávu Jeruzalema, hoci utrpí v tomto meste najväčšiu potupu, bude v ňom zhanobený a trýznený. Povstanú proti nemu kňazi, ktorí z mylného výkladu zákonov majú úžitok a zisk. Obvinia ho zo lži a rúhania a nebudú lepší od vladárov pozemských. Keď nadobudnú moc a bohatstvo, zabudnú na neho, budú medzi sebou robiť rozdiely nie pre pravdu, ale pre moc zlata a prestanú plniť to, na čo sa podujali. Budú na svete znamenať viac, než ich pozemskí vladári. S mocou kňazov bude rásť ich pýcha a nadutosť. Stane sa, že len s ich schválením na tróny kráľovské budú zasadať králi a kniežatá len so schválením kňazov budú vstupovať do manželstva. Nadvláda kňazov zapríčiní mnoho zla. Mesiášova osoba sa stane záštitou na páchanie nerestí. Preto kráľovná juhu povstane na súde s týmto pokolením a odsúdi ho, lebo od končín zeme prišla počuť múdrosť Šalamúnovu a hľa, tu je ON, väčší ako Šalamún.
Kapitola 1
Zázrak v Káni galilejskej
Keby bol Tomáš tušil, čo sa mu v Káni v prihodí, nikdy by na tú cestu nebol vyrazil. Keď si na to neskôr spomínal, srdce sa mu vždy rozbúšilo od vzrušenia. Horúčava bola v ten deň neznesiteľná už ráno o siedmej, kedy vyštartoval z Tiberiasu. Zatiaľ čo Izrael zaskočili na začiatok apríla nezvyčajné teploty, na Slovensku bolo prekvapujúco chladno. Pršalo už tretí deň a Marika bola namrzená, že musela zrušiť dvoch študentov, ktorí mali počas Michalovho pobytu v Košiciach vykopať staré, napoly vysušené kríky, ktoré hyzdili prístup k domu, no Michal sa s nimi nevedel rozlúčiť. Rozlúčky so starými, nepotrebnými vecami bol večný problém jej manžela. Koľko času a energie trávi ich neustálym prekladaním, polovica záhrady je pozakladaná starými rárohami, ktoré sa „raz zídu“, obývačka je zaplnená suvenírmi, ktoré poznášal zo svojich bezpočetných ciest. O čo viac bývala v poslednom čase unavená o to razantnejšie sa zbavovala vecí, ktoré podľa feng šuej rušili pozitívne energie, hoci riskovala, že keď Michal na to príde, bude sa rozčuľovať. Predtým tiež vyhodila z času na čas, nenápadne, dajaký džbánik, medailón, olejovú lampu či iné haraburdie, ktorých zmiznutie si nevšimol. Jeho zúrivá reakcia, keď zistil, že mu vyhodila starý, nepotrebný kameň, ktorý si priniesol z Jeruzalema, ju šokovala. Keď mu to dnes pri raňajkách povedala, takmer dostal hysterický záchvat. Nahnevaný bežal do kontajnera, nehanbil sa pred susedmi v ňom bezmála hodinu prehŕňať, až napokon suvenír akoby zázrakom našiel. “Vieš čo to je?!“, kričal takmer nepríčetne, no so zjavnou dávkou uľahčenia.
„Starý, nepotrebný kameň, ktorý ti zaberal miesto v polici a zapadal prachom. Keby si aspoň ten prach utieral…“
„To je symbol Jednoty!“, prerušil ju. „Prapôvodného domova nás všetkých!“ Marika na neho šokovaná hľadela. „UNUS! Tomu nemôžeš rozumieť. To je najdôležitejší symbol, zo všetkých, ktoré mám! Prosím ťa, toto mi druhýkrát nerob! Rozumieš?! Na moje veci nesiahaj! Vyprosujem si to! Rob si poriadky vo svojej izbe, ale moju pracovňu nechaj na pokoji“, vykrikoval nezvyčajne prudko.
„Len sa už nezblázni z tých tvojich symbolov. Zvláčaš ich z každej cesty, zakladáš nimi celý dom, pomaly už nemáme ani kade chodiť. A nezabúdaj, že tvoja pracovňa je aj obývačkou, kam chodia hostia.“
„Dobre, dobre,“ upokojoval sa, “ale symboly sú pre náš život kľúčové. Prenášajú do nášho domu energiu posvätných miest. Ten kameň nebol hocijaký, dostal som ho od koptského arcibiskupa Atanásia v Jeruzaleme. Rovnaký kameň dal aj Tomášovi,“ kládol so zvláštnym výrazom v tvári kameň na jeho pôvodné miesto.
„Nikdy si mi nehovoril, že si bol s Tomášom u dajakého koptského kňaza,“ začudovala sa Marika.
„Vzal ma k nemu Tomáš. Sú priatelia. Arcibiskup Atanásius študoval v patriarchálnom seminári v Maadii pri Káhire a je považovaný za jedného z najväčších žijúcich mudrcov. „Všimni si toto,“ vzal opäť kameň do rúk a hľadel naň s posvätnou úctou. Ukazoval jej akési čiarky, skôr zárezy, ktoré si na kameni nikdy nevšimla. „Pozri, toto je jednička, symbol jednoty. A toto, keď si to poriadne pozrieš sú písmená J a B. Neviem presne čo znamenajú, ale súvisia s východom a západom.“
Marika si pozorne kameň prezerala. „Ten muž na tomto malom obrázku, ktorý sedí v lotosovom sede vyzerá ako Kristus.“
Michal prikyvoval. „Vieš, že túto rytinu som si nikdy nevšimol…“
„Tak vidíš, zvláčaš a ani nevieš čo,“ durdila sa už nepresvedčivo. „Prečo by Kristus sedel v lotosovom sede?“ krútila hlavou nad matným, vyblednutým obrysom sediacej mužskej postavy.
„Možno že práve toto je symbolom spojenia východu a západu. Ten arcibiskup hovoril, že podľa akejsi legendy existuje niekde na východe socha Ježiša v lotosovom sede ako nám dáva znamenia.Tento kameň je vraj ukazovateľom cesty k nemu.“
Marika sa nenápadne usmievala, nešlo jej do hlavy, že vzdelaný muž ako Michal verí na rôzne povery a legendy. Napriek tomu s vážnou tvárou povedala: „Prepáč, nemohla som vedieť, že je to pre teba také dôležité. Prepáč,“ ospravedlňovala sa.
„Tento kameň je pre mňa mimoriadne cenný. Sú vlastne dva. Navlas rovnaké. Arcibiskup ich dostal od svojho predchodcu a on od svojho. Vraj majú pôvod v Indii. Sú to kamene jednoty a fungujú len vtedy, keď na ne v tej istej chvíli myslia obaja ľudia, ktorých sa to týka. Dokážu vraj zázraky. Napokon si sa mohla o tom sama presvedčiť.“
„Michal, Miško… vieš ako ťa mám rada, ale… prepáč, niekedy mám pocit, že to s tou tvojou poverčivosťou preháňaš. Áno, viem, že viera bola pri mojom …hm…vyliečení kľúčová, ale to ešte neznamená, že mi pomohol dajaký kameň, s ktorým si sa modlil ty tu a v Izraeli tvoj Tomáš, aj keď je farárom…“
„Asi zle počujem, ty mne vyčítaš poverčivosť? Ty, ktorá každý večer a ráno medituje pri kríži s ukrižovaným Ježišom?“ Potom sa však zháčil. „Prepáč…možno…“ Nedopovedal. Sedel už pri počítači a prezeral si došlú poštu. Odrazu takmer vyskočil. „To azda nie je možné,“ vykríkol, hľadel na obrazovku a prudko dýchal.
„Čo sa deje?“ zvolala z kuchyne Marika. „Píše Adelka?“
„Nie.“
„Už dlho nepísala. Mali by sme jej zavolať. Zapneš skype?“
„Zapnem, ale najprv pozri na toto,“ ukázal jej na mail, ktorý práve otvoril. Bol od Tomáša.
„Prepáč, prečítam si neskôr, musím dovariť polievku.“ Michal hľadel fascinovaný na obrazovku a pred očami sa mu objavila tvár dobrotivého koptského arcibiskupa Atanásia, ktorý im vlani venoval dva tajomné kamene. „Na pamiatku. Prinášajú šťastie. Ale len vtedy, keď sú spolu. Nemusia byť spolu fyzicky, stačí mentálne. Keď budete mať problém, alebo vám bude hroziť nešťastie, choroba, stačí pomyslieť si na tento symbol. Unus. Princíp, cesta a cieľ,“ usmieval sa tajomne arcibiskup, keď obom podával rovnaké ploché kamene rozmerov asi desať krát desať centimetrov. „Neuveriteľné, sú navlas rovnaké,“ pokrútil hlavou Michal.
„Vyzerajú, že sú to prírodné kamene, ale sú vyrobené zo zvláštnej hmoty z blízkosti Sarnathu, posvätného miesta, kde mal prvú kázeň Budha. Ak sú tieto kamene v správnych rukách, môžu tých, ktorí ich vlastnia priviesť k absolútnemu poznaniu. Len s nimi nesmie zaobchádzať nikto iný. Ak sa dostane jeden z tých kameňov do nepovolaných rúk, ich sila sa stratí“.
„Čo to je absolútne poznanie?“
„To to najťažšie čím musíme prejsť. Je to poznanie seba samého. Takéto poznanie je liekom, oslobodzuje nás, pripomína nám čím sme boli, keď sme ešte boli vo svetle, keď sme stáli na počiatku, keď sme boli ľudskí, dokonalí, čistí ako deti. Keď dospejeme k poznaniu, budeme vidieť i dovnútra týchto kameňov.“
„Ako sa dá k takémuto poznaniu dospieť?“
„To je tajomstvo, ktoré sa dá spoznať, keď nájdeš symbol.“
„Symbol? Kde ho nájdem?“
„Legendy hovoria, že v Indii je Kristova socha, ktorú vyrobil apoštol Tomáš po Ježišovej smrti a vložil ju do jeho hrobu. Vraj je v lotosovom sede. Ako táto silueta,“ ukázal na sotva badateľný obrys dlhovlasého muža na zadnej strane kameňa.
„Apoštol Tomáš v Indii?“ prekvapene na neho pozrel Michal.
„Tomáš je svätcom Indie a najvyšším duchovným predstaviteľom sýrsko – malabárskej kresťanskej cirkve, ktorá je rozšírená na juhu Indie. Odtrhla sa od rímsko – katolíckej cirkve. Aj sa nazýva Mar Thoma,“ poznamenal Tomáš.
„Mar Thoma,“ pozrel Michal na priateľa. „Tomášova cirkev. Podľa teba.“
Anastasius sa spokojne na oboch usmial. „Myslím, že vy dvaja máte takú intelektuálnu kapacitu, aby ste veciam, ktoré zachytil vo svojom evanjeliu Tomáš, porozumeli. Keď porozumiete Tomášovi, porozumiete Kristovi. Tí dvaja boli ako dvojčatá. Aj ho volali Dydmus – dvojča. Napokon aj spolu odišli do Indie. Práve preto, že Tomáš poznal Ježiša zo všetkých najlepšie, nerobí z neho Boha. V jeho evanjeliu nie je nič o vzkriesení, nič o Božom synovi, zato je tam všetko, čo máme vedieť o slobodnom a ľudskom Ježišovi, z ktorého ak nebudeme vedieť nič, len „Miluj blížneho svojho ako seba samého,“ postačí nám to. Všetko čo hľadáme, je v nás samotných. Všetky dvere máme otvorené, stačí len zaklopať a vojsť. Svetlo, ktoré je v každom z nás a ktoré nie je súčasťou stvoreného sveta, je svetlo, ktoré lieči len vtedy, keď ho používame my sami a nečakáme, kým nám ním cestu osvieti iný. Každý je sám sebe spasiteľom. Pochopíme to vtedy, keď si uvedomíme, že stvorenie a pád boli jednou a tou istou udalosťou, keď si uvedomíme, že to najlepšie v nás nebolo nikdy stvorené, bolo tu vždy a vždy tu bude a tak nemôžeme padnúť.
Michal rozochveným hlasom zvolal od počítača: „V Káni Galilejskej sa stal zázrak.“
Marika ho po očku pozorovala a zdalo sa jej, akoby bol mysľou neprítomný. „To si teda objavil novinku… Že tam Ježiš urobil svoj prvý zázrak – premenil vodu na víno. To vie každý.“
„Nemal som na mysli ten.“ Marika sa na neho pozorne zahľadela. „Tomáš píše, že dnes pred obedom šiel so svojou starou fiatkou z Tiberiasu do Nazaretu. Na slnku bolo štyridsať stupňov a asfalt na ceste bol rozpálený. Vieš aký nedbanlivec je Tomáš. Nikdy si nemeria tlak v pneumatikách. Aj v tentoraz mal pneumatiky prehustené. O pol jednej mal stretnutie v Nazarete, ale ako zvyčajne meškal, tak letel po diaľnici stoštyridsiatkou. Na horúcej ceste sa mu pneumatiky prehriali a…“
„Preboha, hádam sa mu niečo nestalo,“ vystrašene zvolala Marika.
„Pravá predná pneumatika mu vybuchla.“
„Čo sa mu stalo?“
„Našťastie nič. Pneumatika praskla vo chvíli, keď zastal na červenej na križovatke v Káni Galilejskej.“ Potom sa na chvíľu zachmúril. „Marika…spomenieš si o koľkej som prišiel s tým kameňom z kontajnera?“
„Minútu po dvanástej.“
„Si si istá?“
„Áno. Krátko predtým zapol sused ako zvyčajne na plné decibely rádio s jeho poludňajším žurnálom.“
„To nie je možné,“ zamyslel sa Michal. „Presne v tom istom čase praskla Tomášovi pneumatika.“
Marika podišla k manželovi, utrela si do zástery mokré ruky. Začrela mu do vlasov a potichu povedala: „Dnes ráno, keď som sa modlila, neviem prečo som si spomenula na Tomáša. Pomodlila som sa aj za jeho šťastie a zdravie.“
„Prečo? Veď ho nepoznáš.“
„Viem, čo ten človek pre teba znamená. Si predsa môj manžel.“
Ďalšia ukážka z románu Kód 1
Ďalšie články od Jozefa Banáša
Knihy a CD z prednášok Jozefa Banáša
Jozef Banáš – hosť EZOfestu
