Má „bezvýchodisková“ situácia horoskopu SR nejaké východiská?

Horoskopy na každý deň Mgr. Miroslava Kostelnika

obrázok so súhlasom moggara12 / FreeDigitalPhotos.net

Toto zdanlivé protirečenie nadpisu je vskutku len údajným (tak, ako postupne a potupne pomaly všetko, čo sa dotýka primátich príbehov našej spoločnosti, lebo na ich zúdajnení efektívne pracujú „jupiterskí gorilí právotvorcovia“), každá situácia má svoje možné východiská. Len k nim treba dospieť. Priestorovo i časovo.
Vydať sa však na cestu nie je až také jednoduché, a tak som požiadal o pomoc Múzu. Odkázala ma na básnika Homéra a on mi ponúkol plavbu na „Odyseovej lodi“.
V predošlej časti textu, spojenej s „džungľou v horoskope SR“ som písal o potenciáloch a potrebách zmien v našej spoločnosti, vyplývajúcich z tranzitov reformátorských a revolučných archetypov – Pluta a Urána – cez dôležité body energetickej štruktúry radixu. Pohľad z „paluby“ mi umožnil v mori udalostí uvidieť tie, ktoré sa akoby archetypálne dostávajú do nášho vedomia po všetky veky ľudskej civilizácie. Usúdil som, že sa s touto svojou skúsenosťou potrebujem podeliť.
Dvadsať rokov je zdanlivo dosť na to, aby sme ako štát boli dorástli cez adolescenciu do dospelého veku. Aj biodromálna psychológia popisuje toto obdobie ako vrchol mladosti. Žiaľ, že sme nemohli naplno a samostatne prežiť svoju „štátnu pubertu“, vek nesmierne dôležitý kvôli predpríprave na vstup do adolescentného a dospeláckeho obdobia. Ba, ako tvrdia niektoré psychologické kapacity, je to vývojová životná etapa najdramatickejšia a najzaujímavejšia. Namiesto možnosti, aby sme sa rozvíjali samostatne, hľadajúc novú integráciu „osobnosti spoločnosti“, jej svojskú, úplne jedinečnú syntézu, „boli sme vstúpení“ do Európskej únie – sťa nepodarené dieťa do nápravného ústavu, „detského domova“. Ako veštecky v tomto kontexte znejú spomínané slová Petra Franka: „ … žiaden astrológ by nedal rodičom nádej, že sa (toto) dieťa môže dožiť puberty…!“

Pár dní po našom vstupe do EÚ (mali sme ledva dvanásť ranopubertálnych rokov) vytvoril tranzitujúci Saturn – planéta vládnuca znameniu Kozorožca, a teda aj koreňom horoskopu narodenia (radixu) republiky, ale takisto radixovému Slnku, Uránovi a Neptúnovi – presnú kvadratúru s Lunou. Tá reprezentuje prostý ľud, masy, obyčajných ľudí, … (ako som spomínal v predchádzajúcom príspevku). Aký býva vplyv tohto aspektu? Čo naznačuje z mundánneho pohľadu astrológie? Stagnáciu, infláciu, nepriaznivé zmeny, krízy v parlamente, zmenu meny, úpadok remesiel, tvrdé opatrenia proti ľudu, zlú prácu štátneho aparátu, poruchy obchodu, pád bánk, oslabenie zdravia ľudu, oslabenie demokracie, nezamestnanosť, …
Žeby bol býval prvomájový termín roku 2004 vybratý čisto náhodne?!? Alebo je súčasťou kolektívnej karmy štátu, národa? Alebo bol určený z vôle „mocných“?
Namiesto metamorfóz neskrotenej mladosti, ktorá sa búrlivo rozvíja a búri proti všetkému, čo je hoci len o niekoľko mesiacov staršie ako ona, sme zažili šok obmedzenia „radou európskych starších“. Aj keď to „múdri politici a národohospodári“ interpretovali ako jedinú možnosť ekonomického rastu spoločnosti, štátu. (Žiť na úkor niekoho či niečoho však nectí osobnosť! A rast zadlženosti štátu svedčí skôr o opaku, než ako zneli sľuby!) Takže potom/naďalej to už išlo v mnohých oblastiach života našej spoločnosti pekne od desiatich k piatim, aj keď niektoré médiá a oddaní „veriaci“ hovoria o veľkom pokroku. („Pánové, držte si klobouky, pojedeme z kopečka!!!“) Bez možnosti plne rozvíjať spoločenskú inteligenciu, prijať svoju jedinečnú tvár, rozvíjať slobodné vzťahy.
Len pár rokov predtým sme odmietli jedného hegemóna, aby sme chytro prijali iného?!? Stali sme sa masou, strácajúcou tvar, prijímajúcou zákony väčšej beztvárnej masy. „My“ sa opäť stáva dôležitejším než „Ja“! Vlastnú tvár prekrývame kolektívnou, internacionalistickou maskou unionistickej európskosti.
Zo Slovákov, žijúcich v Európe sa z nás postupne stávajú Európania, žijúci na Slovensku (strašidelná potupná predstava totálneho vykorenenia!).
A primáti, vyliezajúci z tejto beztvárnej nediferencovanej hmoty, si opevňujú svoje finančné brlohy na úkor nás všetkých, štátu, únie. Kradnú, nechávajú rozkrádať, rozpredávajú spoločný majetok, nazývajúc to lukratívnymi obchodmi a dobrou ekonomickou spoluprácou s bohatým zahraničím, výhodnou privatizáciou, záchranou krachujúcich bánk, …! Čosi sme o tejto zlodejine tušili, ale temná moc podsvetia (Pluto v dome hodnôt horoskopu SR) bola od počiatku svojím manipulatívnym vplyvom mocnejšia, než polnocou oslabený slnečný svit a svet nášho horoskopu. Keď si občas pustím telku alebo rádio, aby som ako hrdina nasledujúceho „eposu“ vo svojej zvedavosti nepovolil, vediac, že som človekom, ktorý si musí udržať pamäť, ale ktorý chce vidieť, spoznávať a okúsiť všetko, čo mu svet ponúka, vidím, že sa v našom spoločenskom živote veľa nezmenilo, nemení! Môj pohľad je možno skeptickejší, než ponuka, čo nám v médiách vnucujú oficiálni predstavitelia štátnej moci, súkromných finančných inštitúcií a ich mediálne hlásne trúby, lebo sa na túto spoločnosť dívam zospodu, očami obyčajného človeka, nie z pozície vytúženého ideálu, ktorý je nám podsúvaný. Sme presviedčaní, že zvyšovanie cien, daní, a tým priamoúmerné zhoršovanie životnej úrovne, je nevyhnutnou, jedinou cestou, ako nepriviesť štát ku krachu, pritom sú stámiliardové krádeže mocipánov „sofistikovane“ zametané pod koberec. Súčasne na druhej strane neúmerne rastie počet tých, čo žijú na hranici chudoby. Ako píšu Tichoplavovci v knihe Začiatok začiatkov: „Nie som rozhnevaný preto, že som chudobný, ale preto, že som chudobný neprávom.“
Situácia sa zdá byť zatiaľ pokojná. Pluto však tlačí!

Potreba mýtu

Aby sme sa ale vrátili k východiskám, ktoré som na začiatku spomínal. Sú vôbec nejaké?
Tu musím opätovne podotknúť, že blahorečím archetypálnej astrológii a psychológii. Doviedli ma k hlbšiemu štúdiu mytológie, ktorá mala odjakživa psychologický a enviromentálny charakter – veď komunikácia s bohmi a hrdinami mýtov je komunikáciou s vlastnou individuálnou dušou i kolektívnou dušou Univerza, teda aj prírody, všetkými jej prejavmi. Ak som sa v predchádzajúcom texte o „primátoch“ zaoberal planétami ako mytologémami v kontexte horoskopu vzniku Slovenskej republiky a ich súčasných tranzitov, teraz zmením pole pôsobnosti. Túžba po mýtoch, ich potreba, je typickou vlastnosťou ľudskej duše. Svetu vieme porozumieť, chápeme ho prostredníctvom príbehu, metafory, nie cez namemorované poučky, zákony. Duša lačnie po istote mýtu hlavne v časoch, kedy je určitosť jej bytia narušená náhlymi vonkajšími a vnútornými zmenami. Vtedy je ochotná veľmi rýchlo vstrebávať nové „mytologické“ výklady reálií, ktoré nemala možnosť do tých čias poznať. Tak sa nečudujme, že sme sa mnohí za veľmi krátky čas nechali pohltiť výkladmi ambicióznych mýtotvorcov o privatizácii, demokracii, princípe sociálneho štátu. Vtiahli nás do svojich osídiel, opantávajúc nás sladkými rečami o dokonalosti ponúkaného príbehu. A prostá duša uverila. Prijala, zasýtila, zaplnila vzniknutú prázdnotu. Implantované mýty, reprezentované od ružového prevratu v novembri 1989 „americkým snom“, postavené na ambíciách bez poznatkov a skúseností, však nemôžu mať dlhé trvanie. Zachovajú sa v informačnom systéme nanajvýš jednej generácie. Spoločenské skúsenosti tvrdo overia ich platnosť. Ak sa nepotvrdí ich všeobecná funkcia, musia sa pod tlakom novej reality zmeniť, zameniť za iné. Prežijú len tie ozajstné, pretrvávajúce v ľudskej duši po veky.

„Heroické putovanie“

Cesta mýtického hrdinu životom je spojená s cestou duše zodiakom. Zámerne nepoužívam slovo zvieratník, lebo zodiak má aj iný koreň, než je všeobecne prijímané. Bill Darlison vo svojej knihe The Gospel and the Zodiac uvádza: „Každoročné putovanie Slnka celým zodiakom je prirodzený symbol pre všetky cesty, obzvlášť pre životnú púť ľudských stvorení. Slovo „zodiak“ (bežne prekladané ako zverokruh, zvieratník) má prapôvodný koreň v slove zoad – prechádzka, cesta či chôdza a vzťahuje sa ku gréckemu slovu hodos – cesta, tiež k sanskrtskému slovu sodi – chodník.“
(Etymológie zodiaku ma od počiatku fascinovali, uvedomil som si, že sám som sa ocitol na takomto chodníku, na ktorý som sa dostal vlastným rozhodnutím a nie je to pre mňa prechodný, ale ani výhodný stav, lebo hermetické poznanie nie je v súčasnosti vychodenou cestou, lež obchodom s porcelánom prešliapaným množstvom komerciou poblúznených zblúdených slonov, a že to všetko len tak ľahko nerozchodím!)
Ak sa teda ktokoľvek dôrazne rozhodne, vydáva sa na cestu, hoci nevie, aké bude jej zavŕšenie. Vytvára si vlastnú jedinečnú životnú odyseu.

Homérov epos Odysseia, je práve takou hrdinskou epopejou a v kontexte paralel dejinných osudov ponúka aj isté východiska. Cestu jedného z najväčších hrdinov trójskej vojny, itackého kráľa Odysea (na začiatku eposu veľmi krutého a ľstivého – to on bol spolutvorcom koňa, onoho, podľa slov veštca Láokoónta, povestného danajského daru pre Tróju) späť domov k manželke Penelope a synovi Telemachovi pozná azda každý (viem, opäť jedno moje „pium desiderium“).
(Pre tých, čo sa teraz dostali do stavu tápania, krátke expozé. Školy nám skôr narodeným už neposkytli v plnej miere, tak ako to bolo v dávnejšej minulosti, kompletné klasické vzdelanie, obsahujúce aj latinčinu a gréčtinu ako jeho súčasť, a kto nemal dobrého vnútorného „Mentora“, sa k takémuto poznaniu nemal ako/prečo dopátrať. Takže sa tým netrápme. Tí najmladší, čo poznajú mytologické príbehy prevažne len z filmového podania (ak vôbec!), by takisto nemali mať mindráky. Málo z režisérov (česť výnimkám) má vzdelanie, ktoré by dovolilo hlbšiu mytologickú a psychologickú reinterpretáciu klasickej predlohy. A tak tvorcovi meinstrímového filmového príbehu a participantovi neostáva mnohokrát nič iné, len kĺzať po povrchu vizuálne bombasticky vzrušujúceho príbehu s dramatickými zápletkami.)
Ak sa však máme prostredníctvom mýtu pokúsiť o výklad vývinu takého zložitého komplexu, akým je štát, nemôžeme ostať pri horizontálnom, a teda povrchnom pohľade. Vnorme sa teda trochu hlbšie do príbehu, ktorý je síce spojený s antickou gréckou klasikou, ale hovorí aktuálnou rečou o dnešku, dejoch blízko minulých a súčasných (možno i budúcich). A životné peripetie jedinca, hlavne ak je taký významný, akým mýtický itacký vládca nepochybne bol, môžu svojou polysémantickosťou ako metafora poslúžiť pre vloženie akéhokoľvek epického súboru udalostí. Veď i štátny útvar je takým „kolektívnym“ jedincom, ako som to bol popísal predošle pri pokuse o rozbor horoskopu republiky. Zdanlivo pesimistický (občas až uplakaný) dej prijmime ako obraz problematických peripetií, učebných lekcií životného príbehu, ktorý ale, tak ako každá dobrá „rozprávka“, končí po zvládnutí iniciačných kríz úspešným rozuzlením a hepyendom známej formulky: „… a žijú šťastne doposiaľ, ak nepomreli.“
Uvedomujem si ale aj to, že sa púšťam do intelektuálnej „hry“ s vlastnými pravidlami, že moje interpretácie sa budú mnohým zdať ako účelové, len aby som dosiahol vytúžený výsledok. Že teda pristupujem k téme ako vedec-experimentátor, ktorý chce dokázať svoje predpoklady. Zvolenej hre takéto postupy vyhovujú, pretože rátam s mnohovýznamovosťou pôvodného textu. Že tento od počiatku nechcel byť len zobrazením konkrétneho putovania héroa a jeho družiny, lež zobrazením hrdinskej púte ako takej.

Odyseova púť

Homérsky epos Odysseia sa nezačína tam, kde skončila Iliada, na konci vojny pod hradbami Tróje, po rozchode víťazných vojsk a ich preživších hrdinov domov, ale ako sa patrí na správne rámcovaný príbeh, kdesi v prostriedku. Akoby nás chcel prvým spevom, nazvaným Telemachia, uviesť do súčasného spoločenského diania.
Odyseus trávi nekonečné dni v skrytosti na ostrove Ógygia, patriacemu nymfe Kalypso a zdá sa, že dospel na koniec svojej cesty. Bohovia však rozhodnú inak. Aténa má záujem, aby sa hrdina, tak ako všetci, ktorí po trójskej vojne prežili, vrátil domov. Zasadnutie Olympanov otvára Zeus a sťažuje sa na ľudí, že vinia bohov zo zla, páchaného na nich, pričom si oni sami vlastnou hlúposťou spôsobujú strasti. No keď Aténa pripomenie osud Odysea, Zeus kladie vinu na Poseidóna, ktorý chcejúc pomstiť oslepenie syna Polyféma, nedovoľuje hrdinovi doplaviť sa bez problémov domov. Nakoniec sa zhromaždenie bohov dohodne na jeho návrate a na ostrov Atlantovej dcéry vyšlú Herma. Aténa sama odchádza v mužskom preoblečení na Itaku, aby dala na vedomie Odyseovmu synovi Telemachovi, že sa blíži čas otcovho návratu a že preň treba urobiť prípravy. V Odyseovom dome sa totiž po jeho odchode na trójsku vojnu zhromažďujú potenciálni ženísi jeho manželky Penelope, ktorí neveria, že sa itacký vládca vráti domov. Vyžierajú pritom jeho majetok a bavia sa na jeho účet. Telemachos sa cíti primladý, veď sa narodil v čase otcovho odchodu na bojisko a ako dvadsaťročný mladý muž má primálo síl na to, aby týchto okrádačov domu mohol vyhnať. Už ani on neverí, že sa otec vráti domov. Aténa ho však presviedča, že musí urobiť prípravy na Odyseov návrat a skoncipovať taktiku, aby spolu s otcom po jeho príchode očistili dom od drzých príživníkov. Lebo ani Penelopa sa nedokáže zbaviť dobiedzajúcich itackých mužov a svoj sobáš s nimi odďaľuje rôznymi úskokmi. Aténa presvedčí Telemacha, že už má vek na to, aby nielenže vyhľadal správy o otcovi, ale aby zabojoval proti nepriateľom paláca. A tak sa mladý muž vyberá na výzvednú cestu, ktorá potrvá pomerne hodnú dobu.
Koncom roka 2011 sa zverejnili prvé správy o nekalých praktikách finančných skupín, ktoré spolu s predstaviteľmi politického sveta pripravili našu ekonomiku o nemalé položky. To múdra „Aténa“ po zasadnutí „Olympanov a po rozhodnutí Dia Kronovca“ zostúpila z božských výšin, aby nás upozornila na to, čo sa deje už od počiatku našich samostatných dejín. Vyzvala „Telemacha“, predstaviteľa mladej odvážnosti, či skôr nahnevanej mladíckej nerozvážnosti, ako to charakterizovali skúsení politici a politológovia, aby sa postavil týmto neprávostiam. Verejnosť, hlavne jej mladí predstavitelia vošli do ulíc, do parlamentu, aby dali na vedomie „itackej verejnosti“, že je potrebné čosi urobiť. Pripraviť návrat moci spravodlivosti, práva. Demonštrácie proti „gorilám“ v spoločnosti na začiatku zlákali mnohých tušiacich a tešiacich sa, že sa udejú výrazné spoločenské zmeny. Ale väčšinový podiel populácie sa necháva, tak ako Odyseus nymfou Kalypso, čičíkať zdanlivou stabilitou stavu. Pluto do 10. apríla 2012 tlačil svojimi transformačnými snahami na Slnko horoskopu republiky, očakávajúc, že pochopíme význam jeho úsilí. Zmena, ktorá mohla pod jeho vplyvom prísť v jarným mesiacoch, sa však nekonala. Odyseus plače, vzdychá túžbou po návrate domov, lebo cíti, že sa ešte má kam vracať, no Kalypso ho presviedča o nepotrebnosti robiť zmeny.

Ako to začalo?

Nepredbiehajme však „dejiny“ a skúsme sa vrátiť kamsi na počiatok príbehu, na pobrežie neďaleko Tróje, kde sa celý sled udalostí začína.
Trójska vojna teda dopadla pre víťazných achájcov slávne i neslávne zároveň. Trója bola síce porazená, ale krutosť, s akou bolo vyhladené jej obyvateľstvo, sa bohom neveľmi páčila. A osnovateľom „vyhladzovacích manévrov“ bol práve Odyseus. Teda aj on, tak ako i mnohí ďalší „trójski víťazi“, museli byť bohmi potrestaní. Unavení bojom sa poberajú domov. Na ceste smerom ku gréckej pevnine sa pridal Odyseus so svojimi loďami najskôr k Menelaovej, neskôr k Agamemnonovej flote. Bohovia rozpútali búrky, víchor, vlny a blesky. Flotila sa rozpadla a mnohé koráby i s posádkou šli ku dnu. Rozpadlo sa spojenectvo, ktoré dovtedy pretrvávalo dlhočizné roky a utužovalo sa aj v bojoch pod trójskymi hradbami.
Keď sme v novembrových dňoch osemdesiateho deviateho „vybojovávali“ svoje postupné víťazstvá nad „Trójanmi“, ktorí nás pod kuratelou bohov boli obrali o „krásnu Helenu“ (demokraciu? slobodu? jedinečnosť? kapitalistický materializmus?), netušili sme, že sa tým približuje i koniec nášho spoločenstva, štátu, v ktorom sme spolu s Čechmi pretrvali v spojení (nech už bolo akékoľvek, bolo istým spôsobom ku prospechu oboch strán) mnoho desiatok rokov. Len bojovníci, čo povyskakovali z brucha dreveného koňa, mali nariadené, aby nepobili všetkých „nepriateľov“. V báji bolo vyhladené celé mužské osadenstvo Tróje a ženy s deťmi šli do otroctva, u nás tzv. víťazi „pobili“ iba vybraných. Správne preoblečení a vhodne do prasiatkovoružova prefarbení vyvolenci zostali, takže aspoň tým sa začiatky príbehov v malých nuansách líšia.

Ďalším krutým Odyseovým činom bolo vyplienenie tráckeho mesta Ismara. Obyvateľov Kikonov, ktorí sa nesprávali priateľsky, vojaci vyhladili. Nažive nechali len kňaza Apolónovho chrámu Marona. Ten sa odvďačil mechmi naplnenými neobyčajným vínom, podobným božskému nektáru. Odyseus ho dal uskladniť na lodiach a námorníci opití víťazstvom hodovali na pobreží. Nahnevaní vidiecki Kikonovia ich v noci prepadli, takže bojovníci mali čo robiť, aby pred ich hnevom ušli na lode. Mnohí však ostali ležať mŕtvi na mieste útoku.
Ani naša odysea nebola od počiatku radostná, aj tu sa od prvých chvíľ odohrávali boje, v ktorých víťazili protistojné šíky. Z „podpalubia“ však na nás pôsobí euforizujúci opojný nápoj, ktorý azda budeme vedieť vo vhodnej chvíli použiť. Alebo sa ním budeme nechať mámiť, aby sme jeho vplyv prežívali prostredníctvom „opájajúcich médií“, bulváru, veľkolepých šouprogramov, reklamy, politických dialógov, … a nevideli realitu, do ktorej sme vstúpili?

Plavba pokračovala a keď si už bol hlavný hrdina temer istý, že sa všetci v bezpečí priplavia do rodnej Itaky, bohovia nie prvý ani posledný raz rozhodli inak. Búrka, ktorá nasledovala, ich odohnala zo správneho kurzu do sveta, ktorý doteraz nepoznali, v ktorom žijú iné bytosti, než aké do tých chvíľ stretali. Prekročili hranice ľudskej civilizácie, aby sa ocitli vo svete inakosti, „nenormálnosti“. Tu sa budú stretať s polobohmi, ale aj s bytosťami nízkymi, krutými.
Vracajúc sa pohľadom do horoskopu vzniku Slovenskej republiky, máme ich v ňom spodobené v plnej kráse (viď predchádzajúci text o „gorilách“ – či aj tie a spomínaní „pánbožkovia“ nepatria práve k takým bytostiam?).

Stretnutie s mámivým neznámom

Keď sa more utíšilo, pristáli na brehu pevniny, ktorú nikdy predtým nemali možnosť navštíviť. Potrebovali doplniť zásoby a chceli sa zoznámiť s domácim obyvateľstvom. Odyseus poslal predvoj a ten bol domorodcami srdečne privítaný. Večne doširoka usmievaví Lotofágovia, pojedači lotosu, im ponúkli svoj obvyklý pokrm. Keď však človek, majúci vlastné stravovacie zvyklosti, okúsi túto omamnú cudzokrajnú krmu, na všetko zabudne. Na svoju minulosť, na svoj pôvod, na smerovanie svojej vlastnej cesty. Vyslanci po návrate k pobrežiu netušili, čo sa im prihodilo a odmietali nastúpiť opäť na lode, prežívajúc blaženosť bez minulosti, bez budúcnosti. Ostatní ich však násilím prinútili vstúpiť do korábov.
Vidina takzvaného demokratického slobodného kapitalistického sveta, „Ameriky“, „Švajčiarska“ mnohých našich súčasníkov takisto omámila, zatúžili zbierať „lotos moci a bohatstva“ z chodníkov, ako im to bolo sľubované.
Mam a klam nekonečnej blaženosti odviedol postupne zo života každodennosti aj takých, ktorí sa v „lotosovom sede“ začali utápať v zradných vodách vidín silnejúcej zosvetštenej komerčnej ezoteriky (nemám rád slovné spojenia, v ktorých sa nachádza slovo ezoterika, lebo sa ono v našej spoločnosti veľmi zneuctilo, sprofanovalo – stačí len pozrieť na „duchárinu“ v komerčných médiách, na množstvo partiového „duchovného“ braku na pultoch lacných kníhkupectiev, aj keď treba priznať, že i tu sa často objavia poklady nevyčísliteľnej hodnoty).
Poznám veľa jedincov, ktorí zostávajú vo vytúženom raji „lotosu“, ako som spomínal, spití ilúziou vysnívaného sveta takzvanej demokracie napriek tomu, že sú každodenne konfrontovaní s nedokonalosťou a vulgárnosťou masky jeho pretvárky. Zakotvili v zemi „Lotofágov“ a žijú v blaženej nevedomosti. Možno sa tým len bránia prijatiu občas veľmi tvrdej konfrontácie s realitou.
Sú i takí, čo boli na tieto územia vyhnaní nenásytnosťou pokrivenej spoločnosti, aby sa v malých spoločenstvách alebo osamote kŕmili „lotosom lacných vín“ pod balkónmi väčšinovej civilizácie, v kanáloch, pod mostmi. Ďalší si svoj „lotosový“ lós vybrali sami a požívajú ho v plechových búdach, chatrčiach z odpadových materiálov, podporovaní v takomto spôsobe života „mocnými nemocnými“. Veď Jupiter horoskopu Slovenskej republiky síce potláča, zároveň i podporuje Lunu – ľud, aby získaval na svoju stranu takto spoločensky pokrivených prívržencov. A sám v omamnom stave opitosti „lotosom“ svojho postu to blahosklonne nazýva sociálnosťou.
Všetci tí, čo sa takto zastavili a prijali zdanlivé istoty, sa postupne menia na „zombíkov“, lebo vieme, čo je jedinou istotou smrteľného človiečika.

Kyklopská epocha

Z ostrova zabudnutia vyplávali lode k ďalšiemu, ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Priestor, ktorým plávali, pokryla nepreniknuteľná temrava, aby sa v tejto tme tmúcej pod vplyvom bohov vylodili na temnotou zakrytom ostrove, netušiac, čo ich očakáva. Tento temný svet bol obývaný zlostnými mocnými obrami s jedným okom, Kyklopmi. Odyseus ukryl svoju loď a keď sa rozvidnelo s dvanástimi mužmi vystúpil na breh aby sa spolu vyštverali k jaskyni, ktorú zbadali na vrchole hory. Netušili, že ju obýva krutý Polyfémos (čo znamená muž, ktorý rád a veľa rozpráva a je známy v širokom okolí). Druhovia odhovárali Odysea od návštevy jaskyne, on však vo svojej zvedavosti nepovolil, vediac, že je človekom, ktorý si musí udržať pamäť, ale ktorý chce vidieť, spoznávať a okúsiť všetko, čo mu svet ponúka. Táto túžba po poznávaní ho síce mohla aj zahubiť, v tomto prípade však zabila niekoľkých jeho druhov. Keď sa obrovský Kyklop vrátil so stádom oviec do jaskyne, zapálil oheň a zbadal zľaknutých ľudkov. Od počiatku im dáva vedieť, že preňho neplatia žiadne zákony a aby to potvrdil, schmatne dvoch námorníkov, tresne ich hlavami o zem a zbaští na večeru. Ráno pred odchodom z jaskyne a večer po návrate pokračuje v tomto krvavom rituáli. Neboráci nemôžu z jaskyne ujsť, lebo ju vždy zatarasí obrovským balvanom. To ale netuší, kto je jeho protivníkom, nepozná ľstivosť Odysea. Po zdvorilostných frázach sa hrdina predstaví ako Nikto a pobavenému Plyfémovi ponúkne ako dar časť vína, ktoré so sebou priniesol. Opitý a prežratý Polyfémos nakoniec zaspí a príde o jediné oko, ktoré mu tí, čo zostali nažive, polovica z pôvodnej skupiny, vypália ostrým rozžeraveným kolom z olivovníka. Bojovníci sa poukrývajú, takže ich zlostný obor nemôže nájsť. Revom, ktorý spustí, privolá ostatných obyvateľov ostrova a keď sa tí pýtajú, kto mu ubližuje, odpovedá: Nikto. So smiechom odchádzajú od jaskyne. Odyseovi s druhmi sa úskokom podarí ráno uniknúť – prichytia sa rún ovčieho stáda a pod ich bruchami opustia jaskyňu. Dobehnú k lodi, nalodia sa a keď sú už ďaleko na mori, hrdina vo svojej povestnej pýche zakričí, že to on, Odyseus, spáchal tento čin. Netuší, čo týmto márnomyseľným gestom spustí. Otcom Polyféma je totiž boh morí, Poseidón. A Kyklop, teraz už poznajúc meno nepriateľa, vykričí svoju žiadosť o pomstu otcovi. Medzitým vrhne po hlase niekoľko obrovských skál do mora, čím urýchli odchod hrdinov. Odteraz musia počítať s veľkým hnevom boha, ktorému do rúk vložili svoje námornícke osudy.
Naša spoločnosť sa s takouto zlobou a hrubou silou stretala a stretáva dodnes. Napríklad jeden z takzvaných „otcov vlasti“, veľavravný, všetkými poznaný bojovník s gladiátorským charakterom i menom (lat. gladia = meč), a po ňom do dnešných dní ďalší spúšťali lavíny utajovaného násilia, pričom pri svojej zdanlivej jednoduchosti nachádzali neustále vo svojom okolí nepomenovaného nepriateľa (skupinky protivníkov, neprajnícke novinárske hyeny, …), ale i neznámych finančných darcov. Na otázku, kto poskytuje tajné nahrávky a dokumenty, igelitky a v nich majlant, zaznieva jediná odpoveď. Nikto. Prijali sme úlohu obetovaných bojovníkov, ale i oviec a baranov, aby sme mohli z problémov, ktoré sme svojou dôverčivosťou stvorili, uniknúť, namiesto toho, aby sme stav riešili. A bezohľadní „Kyklopovia“ oslepení bohatstvom zatiaľ pokojne žijú vo svojich „jaskyniach plných zlatého rúna“.

Poseidón žiadosť svojho syna vyslyší a od tej chvíle bude v ňom mať Odyseus silného nepriateľa, a Aténa, ochrankyňa hrdinu, bude mať ťažkú úlohu, aby ho hájila na ďalšej ceste.
A kto vlastne v našom spoločnom príbehu zastupuje Poseidóna, Neptúna? Nuž, nie je ťažké si domyslieť, kto vo svojej domnelej nekonečnosti moci „objíma“ a ovplyvňuje tento svet, kto ním manipuluje, obopína svojimi chápadlami. Akoby sa v tejto postave spojili obaja Diovi – Jupiterovi podarení bratia. K Zemetrasovi, vládcovi vôd sa pripája i vládca podsvetia. A toho sme už spoznali v „goriľom“ texte. Neptún – Poseidón sa spája s Plutom – Hádom.
Len jedno si ešte potrebujeme uvedomiť. Všetky tieto energie, metaforicky zosobnené v postavách bohov, sú archetypy síl, ktoré nesieme v našej psyché my sami, ako to vysvetlil aj C. G. Jung. Všetci sme Odyseom a jeho druhmi i Aténou, Polyfémom takisto ako Lotofágmi, Poseidónom i čarodejnicou Kirké, o ktorej sa čosi dozvieme z ďalšieho pokračovania. Lebo to nie oni nami manipulujú, ale my necháme sebou narábať našimi vnútornými poznanými i neznámymi energiami a je len na nás, či nám silu dodajú, alebo nás o ňu úspešne oberú. Sú nedeliteľnou súčasťou našej individuálnej i spoločenskej psychickej výbavy a stretávame sa s nimi na našej celej životnej púti. Ak s nimi žijeme v zhode, uskutočňujúc svoj jedinečný životný plán, náš príbeh je naplnený spokojnosťou. Ak sa však postavíme proti nim, vytvárame si strašného nepriateľa, pričom ani netušíme, aké energie sme postavili proti sebe.