V tomto článku rozoberieme otázku imidžu ako jedného z aspektov ľudského správania. V súčasnosti imidž najčastejšie spájajú s hviezdami populárnych estrád, politikmi, hviezdami, mafiou, riaditeľmi veľkých firiem, manažérmi. Ale hneď chcem zdôrazniť – na jav imidžu natrafíme u obyčajného človeka na každom kroku.
V súvislosti s tým skúsime dať „pracovnú“ definíciu tohto javu. Teda imidžom budeme nazývať určité modely správania, vytvárajúce ilúziu u iných, že daný človek disponuje veľkým (väčším než v skutočnosti) energetickým, intelektuálnym, duchovným a pod. potenciálom. Inými slovami, za imidžom sa skrýva vedomá alebo podvedomá snaha ukázať seba v lepšom svetle, než je skutočnosť.
Ľudia to používali vždy, ale v poslednom čase to začalo naberať hypetrofirovaný a časom deštruktívny charakter. Udržanie imidžu sa stalo jedným z kritérií osobného rozvoja, spoločenského a sociálneho postavenia, vzťahov medzi ľuďmi.
A tu je nevyhnutné vedieť, že udržanie akéhokoľvek imidžu vyvoláva spotrebu energie. Na udržiavanie imidžu na úkor vlastnej energie nemá každý silu, preto je potrebné energiu niekde brať.
Ako donori v tomto procese vystupujú iní ľudia, ktorí budú kopírovať na ukážku vystavené súčasné a úspešné atribúty imidžu, prakticky si neuvedomujúc svoju rolu donora. Tento typ imidžu využívajú na dosiahnutie svojich cieľov viac – menej silné a rozvinuté osobnosti. Môžeme ho charakterizovať výrazom „…nechaj ma na pokoji“. To sú tzv. schopní, „dôležití“ ľudia alebo hviezdy. Akoby demonštratívne sa zriekajú svojej potreby pozornosti u iných ľudí a práve preto sa mnohí ľudia snažia dostať sa do ich prítomnosti. Týmto v podstate uspokojujú svoju potrebu pozornosti.
Komunikovať s týmito ľuďmi sa ostatní snažia iba tak, ako sa páči im, radujúc sa „prejavenej cti“, preto energiu pozornosti dostávajú pomerne kvalitnú.
Hoci ľudia prvého typu deklarujú seba, že nepotrebujú nikoho pozornosť, ak by sme pripustili, že ostatní začnú plniť toto ich želanie a prestanú sa snažiť „dotknúť sa ich“, objavili by sa u nich rýchlo problémy. Ale taký variant je v našej spoločnosti málo pravdepodobný… Zrejme nie je vo svete nič hlúpejšie, než „kŕmenie“ hviezd svojou energiou, keď pritom samy hviezdy robia všetko tak, akoby tým ostatným preukazovali láskavosť. Zatiaľ‘ čo v situácii so šéfom, od ktorého blahosklonnosti sme závislí, sa dostávame do podobnej situácie a býva zložité zabrániť úniku energie, tak vo väčšine iných situácií ľudia kŕmia „hviezdy“ dobrovoľne.
Za imidžom sa skrýva vedomá alebo podvedomá snaha ukázať seba v lepšom svetle, než je skutočnosť.
Hlavne záujem o hviezdu a želanie „dotknúť sa jej, núti ľudí pozerať filmy, chodiť na koncerty, na stretnutia s politikmi, klebetiť o intímnom živote hviezd a pod. Najzaujímavejšie na tom je, že nik to nikoho nenúti robiť a všetko prebieha akoby dobrovoľne. Ale keby všetci prestali toho človeka brať ako hviezdu (alebo v niečom populárneho), on by touto hviezdou prestal byť. Teda na účet tejto energie žijú a v svojej role sa utvrdzujú ľudia prvého typu imidžu.
Druhý typ
Existuje ešte neutrálny imidž, ktorý priradíme k druhému typu. Jeho cieľom sa javí byť obyčajná ochrana od prvého typu ľudí, alebo druhý názov tohto imidžu je – maska. Ale najviac tento imidž pripomína bariéru – ochranu od narušenia zvonku. Okrem ochranných funkcií tento imidž disponuje aj „prostriedkami napadnutia“ a často bývajú tieto prostriedky „ťažšieho kalibru“ než pri prvom type. Na pokusy „vliezť za bariéru“ môžu odpovedať neadekvátne ťažkým úderom, na účet čoho aj udržujú energetickú rovnováhu takého imidžu.
Dlhodobé straty energie, ktoré strácajú na udržanie sa vykrývajú po tom, ako sa k nim dostane nejaký „narušiteľ“‚. Najčastejšie ľudia s takýmto typom imidžu sú uzavretí, v spoločnosti sa cítia nekomfortne, takmer nikdy aktívne nevstupujú do kontaktu s druhými, ak ich iní „neoslovia“.
Vo väčšine prípadov majú títo ľudia možnosť prejaviť sa, keď sa stretnú s „narušiteľom“. Vzniká kuriózna situácia: na jednej strane sa títo ľudia snažia chrániť sa pred inými, na druhej strane ak sa niekto sám nesnaží „vtrhnúť“ na ich teritórium, boli by odsúdení na samotu. Teda z jednej strany obrana, a z druhej bývajú radi, keď im niekto zľahka narúša ich hranicu. Keď sa taký „narušiteľ'“ objaví, tak človek s druhým typom imidžu reaguje dvomi protichodnými spôsobmi.
Najprv ukazuje „narušiteľovi“, že vliezol tam, kde nemal právo chodiť, potom sa snaží zdržať ho čo najdlhšie. Za ten čas sa stíha nakŕmiť energiou narušiteľa. Práve tento typ imidžu nám často prekáža byť dobroprajným vo vzťahu k tomuto človeku. A pravdepodobne každý stretol takého človeka, ktorý dokázal vysvetľovať pol hodiny, prečo nemá čas, hoci za ten čas mohol urobiť to, o čo sme ho prosili. V tomto prípade je imidž šitý bielymi nitkami. Veľmi často sa to prejavuje v partnerských a príbuzenských vzťahoch. Na jednej strane sa každý snaží ukázať druhému, že mu prekáža a rozptyľuje ho, a na druhej strane je rád, že mu zavadzajú.
Druhý typ imidžu je snaha balansovať medzi týmito protichodnosťami. Hlavným princípom pre druhý typ imidžu bude: „nechaj na pokoji mňa a ja dám pokoj tebe“. Ani prvá ani druhá časť tohto princípu sa prakticky nedá splniť. Napríklad ak človeka, ktorý žije obyčajný súčasný život, prestanú všetci zrazu „vyrušovať“, začne zavíjať od takéhoto života a môže sa zblázniť. A keďže každý človek má svoje záujmy a existujú ľudia s podobnými záujmami, tak „nechať ich“ sa tiež nedá. Daný typ imidžu vytvára človeku problémy v sociálnej adaptácii a v komunikácii s druhými ľuďmi. Buď ho tieto protichodnosti trhajú na kúsky alebo „zmrznú“ .
Tretí typ
No a tretí typ imidžu – to sú tí, ktorí vládnu „humánnym“ princípom – „nechám ťa na pokoji“. Títo ľudia sa boja porušiť nejaké pravidlá snažia sa ulahodiť všetkým – to sa od princípu nedá. Ale potreba s niekým alebo niečím prichádzať do kontaktu, spolupôsobiť na okolitý svet, ľudi, ísť za svojimi cieľmi a pod. u nich tak či onak existuje, preto sa nevyhnutne objavuje pocit viny. Nie je možné žiť svoj život a pritom nikoho „nerušiť“. Kresťanská výchova veľmi napomáha formovaniu imidžu tretieho typu. A keďže želanie vplývať na udalosti aj druhých ľudí tak či onak existuje, tak aby na to získali ľudia tretieho typu imidžu právo, musia dovoliť, aby „zasahovali“ do nich.
Ale nakoľko scenár vzájomných vzťahov im vždy vnucujú druhí (presnejšie práve ľudia prvého typu imidžu), tak akákoľvek spolupráca sa stáva nevýhodnou. Ľudí tretieho typu využívajú ako chcú, a ako protihodnotu im dajú to, čo považujú za dostatočné, a obyčajne sa takáto výmena javí ako neadekvátna. Majú toho málo a keď to dostávajú, veľmi sa o to strachujú (vzťahy, práca a pod.), ale zároveň sa veľmi boja ich stratiť. Sú to dobré podmienky na vznik oddanej lásky, oddanosti, vernosti, nacionalizmu.
Tretí typ je životne nevyhnutný pre existenciu prvého, alebo ak to povedať otvorene: slúžia „prvým“ ako strava a zdroj energie. Preto prvý typ vždy bude vychovávať, pestovať a kultivovať tretí.
Dobrým prostriedkom na to je náboženstvo, ktoré v princípe aj bolo vymyslené na využívanie a riadenie más (tretieho typu). Máme aj viac súčasný prostriedok – je to demokracia. Energia z „tretích“ sa získava primerane a nenápadne. Napríklad reklama v strede zaujímavého filmu. Všetci sú nespokojní, ale všetci kupujú propagovaný tovar a to všetko vyžaduje energiu. V demokratickom zriadení ako „protihodnota“ pracuje podsvetie (mafiánske klany a štruktúry), ktoré berie energiu v maximálnej možnej miere (narkotiká, prostitúcia, nelegálny obchod a pod.) Na pozadí podsvetia objektívne vyzerá demokratické zriadenie ako raj.
Preto je podsvetie v demokratickom zriadení nevyhnutné ako v kresťanstve diabol. Bez diabla by bola láska boha alebo k bohu bola bremenom. Je nevyhnutné spomenúť, že prvý a tretí typ imidžu nie je statickou kvalitou konkrétneho človeka. Pozrite internet hocijakého šéfa. Vo vzťahu k svojim podriadeným sa správa ako prvý typ. Ale má svojho šéfa, ktorý ho stavia do imidžu tretieho typu. Kto nemá podriadených, bude sa ich snažiť nájsť v každodennom živote, v rodine, s deťmi. Ak sa nepodarí dosiahnuť ani toto, berú si do života zvieratá a snažia sa ich „vychovávať“. Ľubovoľný rozhovor, spor a životná epizóda sa vedome alebo podvedome mení na ring bojových udalostí.
V každom prípade je možné posilniť alebo oslabiť svoju imidžovú pozíciu. Obyčajne sa bojuje o prvý typ imidžu, a to je osobitosť našej doby. Hoci nie sú všetci uspôsobení na prvý typ, u mnohých sa lepšie darí žiť s tretím typom. A to nie je vždy zlé. Napríklad ženy mali sklon žiť podľa tretieho typu, ale vplyv ideí feminizmu a iných dezorientujúcich ideológií ich doviedol k tomu, že sa tiež začali usilovať o prvý typ, preto sa mnohí muži ocitli na úrovni tretieho typu imidžu, kde sa väčšina z nich cíti dosť nekomfortne.
Napríklad „nespoľahlivosť“ mužov, ktorých zaujíma iba sex – to je odvrátená strana feminizmu. Uspokojac svoje sexuálne želanie muž týmto spôsobom eliminuje „konkurenta“ (ženu prvého typu imidžu). Sex v tomto prípade vyzerá ako pomsta, obyčajne dokonca nie ku konkrétnej žene ale ku všetkým ženám naraz.
Na záver je možné povedať, že prvý a tretí typ imidžu sú zhodne aktívnou aj pasívnou formou adaptácie človeka v realite. Prvý typ plní úlohu vodcovskej elity a tretí čiernu robotu uľahčujúcu život svojim hviezdam. Prví a tretí vždy pôsobia v jednom vektore, medzi nimi vždy prebieha súčasne spolupráca aj boj. Druhý typ, to sú tí, ktorí sa po svojom adaptovali na realitu, a tí, koho nezaujíma hrať hry s prvými a tretími a zaujímajú pozíciu pozorovateľa. A ešte: jediné, čo môže skutočne pokaziť náš imidž – obraz, našu predstavu o sebe, je naše Ego. Lebo ono presne vie, čo je pre človeka nevyhnutné. Preto každý človek si vyberá sám – alebo počúvať hlas Ega, alebo sa pod dávať vplyvu imidžu.
MUDr. Vladimír Savčenko
S MUDr. Savčenkom sa môžete stretnúť na EZOfest – Deň zdravia v Košiciach
Prednášky na CD od MUDr. Savčenka