HisTóriu vždy písali víťazi, prispôsobovali ju politici a podávali tí, čo ju nezažili. Málokto si dáva prácu s tým, aby skúmal fakty a dôkazy a spochybňoval to, čo bolo oficiálne prijaté. Jedným z nich je Alan Dolog.
Jeho knihy by si mali prečítať najmä tí študovaní historici, ktorým naliali do hlavy pangermánsky model historiografie, z ktorého sa nijako nechcú vymaniť.
Čo robia pre objektivizáciu dejín špecializované ústavy platené štátom?
Viete, že vraj centrum Veľkomoravskej ríše bolo v dnešnom Rumunsku? Že Svätopluk a sv. Metod sú pochovaní v rumunskom Arade? Prekvapujúce? Veď ide o naše dejiny úplne inak! Takto na ne hľadí autor Alan Dolog, pôvodom Slovák, chemický inžinier, ktorého fascinuje história, ale rovnako ako mnohým iným amatérom ani jemu nestačí deravý výklad našich dejín. A je zahanbujúce, že ani štvrťstoročie od nadobudnutia štátnej samostatnosti sme nedokázali vybudovať viacvrstvový systém historických ústavov, skôr naopak. Nevedie sa nijaká odborná polemika, lebo prakticky nie je o čom. Ale prečo? Poskytol Historický ústav SAV nové pohľady na našu históriu? Prišiel s novými poznatkami? Alebo pracoviská vysokých škôl? Mená ako Zavacká, Kováč či Kamenec obiehajú médiá vtedy, ak treba niekomu pohroziť, lebo narušil ich hegemóniu. Na Slovensku ešte vždy platia dejiny, ktoré vznikli pod kuratelou Prahy a totalitného režimu… Viac
Vážení a milí čitatelia,
ak máte v rukách knižku Naše dejiny úplne inak, prekvapí Vás každou kapitolou. Pravdepodobne sa vám budú zdať moje zistenia a myšlienky absurdné, nereálne, mnohé budú pre vás úplne nové. Alebo vám silný lokálpatriotizmus, či už podsunutý školou, verejnou mienkou, alebo váš vlastný, nedovolí pokračovať v čítaní? Kniha vám napovie, že nielen naše malé Slovensko, ale aj Maďarsko, Slavónia a časť Rumunska patrili do sféry vplyvu našich predkov. Doprajme Mojmírovcom, Svätoplukovi byť panovníkmi naozaj veľkej krajiny. Nech nás neobmedzuje to, že je nám akosi cudzie Maďarsko, Slavónia, Rumunsko, kde sa dnes hovorí cudzími jazykmi a preto sa nám tieto krajiny vzdialili.
Nemáme, alebo takmer nemáme žiadne pramene našich dejín. Naši predkovia akoby nevedeli písať. Alebo sa chabé zápisy, hoci aj daňové, stratili. Naše slovanské, nebojme sa slova slovenské dejiny, zaznamenávali naši susedia, vlastne nepriatelia. Preto sú zaznamenané tendenčne s veľmi skreslenými názvami a menami. Pozorujeme v prameňoch, že ten istý človek, krajina, dedina, má mnoho názvov a to sťažuje našu orientáciu v dejinách. História v Maďarsku, Rumunsku ale aj v Srbsku, tak obciach na juhu SR, je o prvom tisícročí často písaná a vnímaná tak, že všetko vlastne začalo príchodom Maďarov. Tak, ako rieka robí nánosy na zemi, ktorou preteká, rovnako v Transylvánii je množstvo nánosov rôznych národov a národností, ktoré prevrstvili a aj prevrstvujú slovenskú vrstvu, ktorá napriek tomu je dodnes viditeľná.
V tejto knihe, ktorá nemá ambície byť vedeckou knihou, neudávam ku každej informácii zdroje a použitú literatúru. Verím, že knižka podnieti skutočných bádateľov k tomu, aby pokračovali v týchto chodníčkoch a nachádzali nezvratné dôkazy o tom, že slovenská história je rovnako veľká, ako história ktoréhokoľvek „veľkého“ národa.
V každej knihe o histórii sú omyly. Aj v mojej ich nájdete. Ale azda som naznačil zopár skutočností, ktoré akosi nie sú v povšimnutí historikov. Ak ich bolo viac, ako jedna, táto kniha má zmysel a verím tomu, že bude inšpiráciou k hľadaniu a dokazovaniu trocha iných dejín, aké sme doteraz poznali.
Dnes rozdeľujeme ľudí zaoberajúcich sa históriou na dve skupiny. Sú to profesionáli, ktorí vyštudovali históriu a majú z nej štátnice, prípadne sa venujú vedeckej činnosti. Druhou skupinou sú amatéri, ktorí to robia s nadšením. Profesionáli im často hovoria rojkovia, romantici. Ja som si dovolil rozdeliť týchto amatérov na rojkov a dobrovoľných historikov.
Dobrovoľný historik sa líši od profesionála tým, že rovnako študuje, rovnako sa venuje dejinám seriózne, ale nemá titul a žiadne výhody, ktoré mu poskytuje zamestnávateľ. Ale hlavne – kým profesionál berie plat a vo svojom bádaní je závislý na štátnej doktríne o histórii, na rozpočtoch štátu, či súkromných, dobrovoľník investuje do výskumu svoje prostriedky. Tento má ale jednu veľkú výhodu oproti profesionálom: nemusí naťahovať svoje zistenia a myšlienky na určené kopyto. Mne najbližším človekom v tejto skupine je p. Anton Semeš. Druhým je môj priateľ, špičkový lekár, ktorý popri medicíne zvládol rovnako fenomenálne aj históriu. Tiež nemá aprobáciu z dejín, ale jeho vedomosti a logika v dejinách je obdivuhodná. Už spomeniem len dvoch ďalších. Je to p. ing. A.F. Zvrškovec, ktorý sa venuje okrem podnikania aj bádaniu okolo Vandalov a posledným, koho spomeniem je PhDr. Rudolf Irša, ktorý je síce vyštudovaným historikom, ale dal sa na cestu dobrovoľného historika, preto nie je veľmi akceptovaný u svojich kolegov.
Dobrovoľných historikov je viacero, nebudem ich menovať, lebo by som na niekoho zabudol, ukrivdil. Medzi amatérmi sa nájdu snaživci, ktorí vydávajú aj knihy, no veľmi pochybnej kvality a tak vytvárajú povedomie, že amatéri sú šarlatáni, rojkovia, romantici, románopisci. Do ktorej skupiny si ma zaradíte vy, je na vás. Na čitateľovi. Snažím sa bádať seriózne, aby som si zaslúžil byť v šuflíku dobrovoľní.
Ešte dodám, že žiadne nadobudnutie vzdelania oficiálne v škole nezabezpečí, že z absoloventa sa stane úspešný lekár, fyzik, strojár, či historik. Rovnako nemožno vylúčiť práve v historiografii, že je možné dosiahnuť aj vyšší stupeň poznania samoštúdiom a hlavne bádaním. Vedou nie je opisovanie predošlých kníh a bazírovanie na formálnych záležitostiach knihy uvádzaním odkazov, prameňov s otrockými detailmi.
Veda by nemala byť opisovanie predošlých diel, na to sú encyklopédie. Veda, to sú konkrétne výsledky nové objavy – nové dokazovania. A tam často niet na koho sa odvolať, o koho sa oprieť. Ak som niečo našiel ja, nechcite odvolávky, je to moje dielo.
Najsilnejšou motiváciou k napísaniu tejto knihy bolo odmietnutie mojej prosby o prijatie u riaditeľa jednej inštitúcie, ktorému som všetky tieto zistené skutočnosti chcel porozprávať. Odmietol ma a pritom nemohol tušiť, kto som a aké informácie mu chcem priniesť. Napriek tomu som mu poslal mailom aspoň správu o zistenom osídlení kopca nad dedinou Kubrá. Len krátko odpovedal, že lokalita je známa.
Okrem v knihe uvedeného materiálu, disponujem aj množstvom ďalšej fotodokumentácie, ktorú nebolo možné vložiť do knihy, pretože by bola ešte objemnejšia a drahšia.
