Záhadná žena
V čase, keď sa 14. dalajláma chystal na svoju popoludňajšiu prednášku Cesta srdca, prihodilo sa Michalovi na českej diaľnici 108 kilometrov pred Bratislavou čosi nezvyčajné. Po záľahe rôznych hudobných žánrov, ktoré sa takmer v nepretržitom prúde na neho valili zo všetkých staníc, odrazu zachytil v éteri zamatový ženský hlas, ktorý na neznámej frekvencii rozprával zvláštnou angličtinou čosi, čo ho upútalo. Započúval sa. Nevedel kto je žena s príjemným hlasom, o čom rozprávanie je, pretože kým vyladil, podmanivé čítanie už prebiehalo.
Cestovala som krajinou kdesi v strede Európy. Bol krásny, slnečný deň a na diaľnici bolo málo áut. Navádzací systém zmĺkol, odbočka na Viedeň, ktorá sa pred Brnom odpája z diaľnice, mala prísť až o necelých sto kilometrov. Tešila som sa, že o niekoľko hodín budem na viedenskom letisku, odkiaľ sa cez londýnsky Heathrow dostanem do Káthmandu v mojom rodnom Nepále.
„Zaujímavé,“ pomyslel si Michal. „Aj my o pár týždňov letíme z Viedne cez Londýn do Pekingu a potom do Tibetu a Nepálu.“ Signál na niektorých miestach vypadával. Vtedy pridal plyn, aby mu z nezvyčajného rozprávania uniklo čo najmenej. Slová sa na miestach, kde bol signál slabší, občas strácali. Mal pocit, akoby neznámy režisér organizoval jeho cestovanie tak, aby úmyselne počul len niektoré časti z vysielania a zároveň ich vnímal sprítomnene. Tajomný hlas pokračoval. V Číne mal istý nosič vody na drevenej tyči, ktorú nosil na ramenách, dve vedrá. V jednom vedre bola prasklina a druhé bolo dokonalé. Vždy pyšne nieslo plnú dávku vody a posmievalo sa druhému, z ktorého počas cesty polovica vody vytiekla. Po istom čase prasknuté vedro oslovilo nosiča. „Hanbím sa, že nie som dokonalé a voda zo mňa vyteká.“ Nosič mu odpovedal. „Všimol si si, že kvietky rastú iba na tvojej strane chodníka? To preto, lebo som tvoj nedostatok využil a semená kvetov som nasial na tvoju stranu. Ľudia chodia a zbierajú kvety, ktoré rastú iba vďaka tvojej nedokonalosti. Kvety im rozjasňujú tváre, dávajú im farby a vône. Dokonalé vedro si poctivo plní úlohu, na ktorú bolo určené, ale ty si dokázalo svoju nedokonalosť pozitívne využiť. Ono hasí ľuďom smäd telesný, ty hasíš ľuďom smäd duchovný. Všetko je tak, ako má byť.
Pri zjazde do kotliny v okolí Brna sa počasie zrazu zmenilo. Nečakane začali prvé chumáče hmly, slnko sa stratilo za mrakmi. Z oblohy sa spustil slabý dážď, kdesi v diaľke zahrmelo. Prešiel okolo nákupného centra a pokračoval smerom na Bratislavu. Nálada sa mu čudne zmenila. Hlavou mu začali víriť myšlienky, akiste ovplyvnené tým, čo počúval.
Uvedomila som si, že môj európsky pobyt končí, takmer všetko čo bolo treba som zariadila a môžem sa pokojne vrátiť domov. Ešte musím splniť poslednú úlohu mojej európskej cesty. Pozhovárať sa s Ním. Bola som nezvyčajne nervózna. Možno to bolo preto, lebo signálne svetielko benzínovej nádrže už dlhšie svietilo.
Michal očami úporne sledoval prerušovanú čiaru, ktorá mizla v hmle, a takmer kŕčovito počúval rozprávanie neznámej ženy, ktoré sa vo vlnách éteru strácalo a približovalo rovnako, ako sa mu pred očami strácali a približovali vlny Egejského mora pri Heraklione, kde pred pár rokmi strávil s Marikou najkrajšie chvíle života.
Spomalila som a vďaka tomu som zbadala značku oznamujúcu, že k benzínovému čerpadlu s parkoviskom sú ešte dva kilometre. 
Stihla som si všimnúť červeno-modré farby budovy benzínovej stanice. Natankovala som plnú nádrž a zastala na vzdialenom, opustenom konci parkoviska. Vypla som motor, svetlá aj rádio. Parkovisko bolo zaliate hmlou, vládlo na ňom úplné ticho. Zdalo sa mi, akoby z hmly prichádzalo krákanie vrán. Sklopila som operadlo sedadla, pohodlne som sa natiahla a snažila som sa upokojiť. Zatvorila som oči, zhlboka som dýchala a začala odriekať mantru, ktorá vždy v podobných situáciách zaberie. Óm mani padme húm… Óm mani padme húm… O čo viac som sa na mantru a meditáciu sústreďovala, o to som bola nepokojnejšia. Mala som čudný pocit, akoby ma niekto sledoval. Stlačila som páku pod sedadlom, máličko sa nadvihla a v spätnom zrkadle som v hmle zbadala siluetu auta. Vôbec som ho nepočula prichádzať.
Signál sa začal strácať a Michal prudko stláčal gombík oscilátora, aby zvuk zosilnel. Na chvíľočku sa obnovil, ale vzápätí znovu zoslabol. Bože daj, nech príde dajaké parkovisko, úpel v duši, keď sa zrazu v hmle vynorila značka označujúca benzínovú stanicu. Na priečelí stanice si všimol na modro-červenom podklade nápis BENZINA. Snažil sa pohybovať vozidlom tak, aby znovu zachytil signál. Parkovisko bolo dlhé a končilo sa takmer v poli. Na mieste, kde signál opäť zosilnel, zastal. Zvýšil zvuk a započúval sa do tajomného ženského hlasu. Zdalo sa mu, akoby odkiaľsi prichádzalo krákanie vrán.
Vedela som, že z auta za mnou vystúpi muž, ktorého som mala stretnúť. Tak mi to v Káthmandu povedal môj niekdajší kráľovský otec Taba.
Michal počúval a privretými očami sledoval parkovisko pred sebou. Odrazu si všimol siluetu auta, ktoré stálo pred ním. Zdalo sa mu, že sa v ňom ktosi pohol. Hoci rozprávanie z rádia bolo nezvyčajne vzrušujúce, čosi ho k autu pred ním priťahovalo ako magnet. Vystúpil a opatrne k nemu podišiel. Spustil sa dážď. Nazrel do vozidla. Za volantom sedela žena. Mala na hlave tmavomodrú šatku spod ktorej jej vytŕčali ónyxové vlasy a hľadela na neho čiernymi očami.
O Jozefovi Banášovi, autorovi knihy Kód 9, si môžete prečítať tu
Knihy a CD z prednášok Jozefa Banáša
Tu si môžete pozrieť všetky príspevky týkajúce sa autora.
autor: Jozef Banáš
