S Mgr. Tatianou Hanšutovou sa poznáme už nejaký ten rok. Každá z nás prekonala istý vývoj, a tak sa vôbec nečudujem, že dnes už definitívne odložila svoje francúzske barly, bez ktorých sa v minulosti neveľmi mohla pohybovať. Bol čas, keď som s úžasom počúvala jej perfektný preklad z ruštiny, ktorý akoby vychádzal z jej vnútra, pričom šlo o náročnú duchovnú interpretáciu ponímania sveta. O chvíľu neskôr nebola schopná vysúkať zo seba jedinú ruskú vetu. Vraj ruštinu neovláda o nič viac, ako hocikto, kto sa ju v minulom režime učil. Vníma ju iba svojim cítením.
Má za sebou cestu, ktorá ju priviedla k istému druhu poznania, od ktorého sa už nedá ustúpiť. Tá cesta je podložená individuálnou skúsenosťou a sústavným overovaním v bežnej každodennosti. Dokázala pomôcť mnohým, a to neostane bez odozvy. Ľudia sa o nej dozvedajú jeden od druhého, iba ústnym podaním. Tatiana Hanšutová pracuje v príčine. To znamená, že v energetickom poli človeka hľadá, ako došlo disharmónii a narušeniu, čo bolo jeho príčinou. „Vstúpi“ do ľudského vnútra a odtiaľ vydoluje trápenia a bolesti, s ktorými za ňou prichádzajú ľudia. V symbolickom obraze sa jej vyjaví, čo človeka trápi a narúša vzťahy. S energetickým obrazom pracuje dovtedy, kým sa harmónia opäť neobnoví. Isté typy negatívnych energií dokáže svojim pôsobením transformovať.
Tatiana Hanšutová
Dutiny sú ako jaskyne
Pani k vôli chorobe odriekla stretnutie. „Pozrela som sa na to a to príde v okamihu – naozaj nebola schopná prísť. Mala celkom zanesené nosné dutiny. Urobila som isté úkony a ona mi hneď na druhý deň volá. Že už jej je oveľa lepšie, že sa jej pustilo z nosa a nastalo veľké uvoľnenie,“ hovorí o jednom z prípadov Tatiana. Dutiny sú ako neprebádané jaskyne, čo sa často somatizuje práve ich zanesením. Je to signál, že v našom živote je niečo, čo nechceme a bojíme sa do toho čo i len nahliadnuť.
Keď sa potrebuje „pozrieť“ na niekoho bez jeho fyzickej prítomnosti, vtedy: „…vtedy sa naladím v celej svojej vrúcnosti: Pane, tvoja som. Odovzdávam sa svetlu. A tebe chcem slúžiť.“
Dievčatko, na ktoré sa mala „pozrieť“, cez zvukový kanál prijalo niečo veľmi negatívne, čo nedokázalo spracovať. Súviselo to práve s tou oblasťou života, ktorú mamička ešte nemá ujasnenú. Dievčatko je oslabené, lebo maminka niečo nezvládla, nemôže teda dcérke poskytovať energetické bezpečie, komfort, v ktorom bude dieťatko psychofyzicky prekvitať. Naopak -neujasnené, disharmonické vzťahy sa premietnu do komunikácie rodičov, a práve toto môže dieťaťu „uštedriť“ energetický uder, oslabenie a časom i fyzické ochorenie.
Rozvinutá schopnosť jemnejšieho vnímania
„Keď je to na diaľku, pomáha mi voda.Voda ľahko prijíma, je to dobrý vodič. Vo vode spontánne vidím obrazy. Zistila som, že sa môžem spoľahnúť na to, čo vidím, že je to naozaj tak, ako obrazné videnie vyjavuje“- vstupuje do svojho vnútra Tatiana. Ľudia o nej hovoria, že je jasnovidná, ale to spochybňuje. Vraj má iba rozvinutejšiu schopnosť jemnejšieho, citlivejšieho vnímania, a to môže mať každý človek, keď si to bude rozvíjať.
Človeku, ktorý potrebuje pomoc, ponúkne čaj a začne mu rozprávať veci, o ktorých sa sama čuduje, prečo mu ich hovorí. „Večer, pred spaním poprosím, aby jeho aj moje pomocné sily (na terminológii nezáleží), vstúpili do vzájomného energetického prelínania sa, aby som v spánku, nevedome nasávala jeho problém a stavala sa k nemu vo vnútornej láske. Potom sa už v jeho prítomnosti pozriem na jeho energetické pole.“ Bližšie ho pomenúva ako kauzálne (základné telá: fyzické, éterické, astrálne, mentálne, kauzálne). Ďalej sa pracovať nemá, lebo tam sú dve duchovné telá a zasahovať do nich nemožno. Každý z nás má svoju slobodnú vôľu a bude reagovať na základe svojich vedomých alebo nevedomých rozhodnutí.
Človeka vníma cez solar plexus (stred tela slnečný pletenec). Nervovými dráhami sa to dostane do zadného mozgu a ten vytvorí obraz, ktorý zažíva ako obraz skutočnosti. Ak je tá skutočnosť negatívna, treba ju pretransformovať tak, aby bola v súlade s Láskou a Svetlom.
Zodvihne ruku a naplní sa láskou
„Veľakrát neviem, čo budem v poli človeka robiť, nepoznám pozemské riešenia jeho konkrétnych problémov. Len vnímam narušenie a naplním sa prosbou o nápravu. Potom zodvihnem ruku – a s dôverou, istotou a láskou čakám. Potom už viem. Cítim, ako sa čistí priestor, ako prichádzajúca pomoc vytvára obrazy harmónie, ako sa všetko deformované napráva. A práve v spôsobe, akým sa to deje, spočíva riešenie. Človek cíti úľavu, cíti zmenu, sám má pri práci zážitky, ktoré ho menia. Ide o to, aby človek pocítil, ako odbúrava svoje vlastné strachy. Aby sebe vlastným spôsobom vnútorne spoznal, že je normálne svojim myslením a činmi tvoriť dobro. Prána, čchi, nazvime to akokoľvek mali by sme sa naučiť, ako to dostávať do každej bunky svojho tela. Nazvime to harmonizácia, nie liečenie. Avšak v zharmonizovanom prostredí sa začne zlepšovať aj náš zdravotný stav.
Kultivujem cítenie. Svoje vlastné – lebo bez toho by táto práca vôbec nebola možná a verím, že i cítenie všetkých tých, ktorí prichádzajú. Len ten diel života, ktorý človek prežije v cite, má svoj význam.“
Martina a jej zmena
„Spomínam si na Martinu. Rozprávala mi o tom, že ona je tvrdá, mala tvrdú maminku. a sama sa takou stala. Nič v tomto duchu som z nej necítila. Vojdem do poľa a tam vľavo, kde sa zapisuje rodina, cítim strašný chlad. Videla som cestičku, pri ktorej rástla malá šípová ružička. To bola ona v detstve. Kvitla dohora, smerom k matke, ale tá bola vzdialená a neprístupná. Obutá bola v topánkach, ktoré sa podobali mužským. To je mužsky typ energie, ktorým sa matka usilovala zaopatriť deti. To pokladala za svoju úlohu, nie nehu, ktorú deti tak potrebujú. Razantne kráčala, volanie nepočula, aj keď sa o to ružička dlho, ale márne usilovala. Až sa začala šúveriť a premenila sa na kamienok. To nevyužitá, neprijatá energia detskej lásky obrazne „zatvrdla“.
Nepochybujem o tom, že každá vtelená duša dostáva presne to, čo potrebuje z hľadiska svojho vývoja, ale načo bolo treba tejto duši v detstve toľko traumy? Nakoniec som prostredníctvom obrazov, v ktorých sa vyjavila dávna minulosť, na to prišla. Vtedy Martina duchovne pokročila a dostala sa na vyšší stupeň svojho uvedomenia. Konečne to identifikovala, stotožnila sa sama so sebou. Keďže šlo o problém so srdcovou čakrou, po náprave kvet zakvitol a všetko sa zmenilo. Žena postúpila aj profesne. Pochopila, že práve vďaka takej matke mala hlbšie precítiť nevyhnutnosť lásky v živote a aj to, že ak nám čosi chýba, netreba nad tým plakať, ale môžeme to začať tvoriť a rozvíjať my sami. Sami dávať svetu to, čoho sa nám v ňom máli. “
Pozhovor nám poskytla Lea Gallová. Uverejnené v košickom „Večeríku“
- Články s Tatianou Hanšutovou
