obrázok so súhlasom David Castillo Dominici / FreeDigitalPhotos.net
ROZHOVOR DVOCH DETÍ.
V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa pýta toho druhého:
-Veríš v život po pôrode?
-Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
–Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by mal vlastne vyzerať?
– To presne neviem, ale určite tam bude viacej svetla ako tu. Možno budeme behať po vlastných a jesť ústami.
–No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený – pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.
– Ba nie, určite niečo bude. Len všetko bude asi trochu inak, než sme zvyknutí tu.
-Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iného, než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.
– No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.
– Mama? Ty veríš na mamu? A kde má, akože, podľa teba byť?
– No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
– Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
– No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš započuť, ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom…
zdroj: poznanie.sk
