Priemerný vek ľudí sa síce zvyšuje, ale kvalita ich života a zdravia sa nezlepšuje. Hovoríme o takzvaných civilizačných chorobách, najmä rakovine, ktorú v „necivilizovaných“ oblastiach sveta takmer nepoznajú.
Za civilizovaný svet považujeme predovšetkým svet kresťanský. Dokonca sa hrdíme kresťanskou civilizáciou. Máme právo byť hrdí na civilizáciu, ktorá duchovne aj fyzicky čoraz viac upadá?
Škandály, ktoré sa takmer denne valia z prostredia katolíckej cirkvi to len dokazujú. Prečo je kresťanstvo choré?
Jozef Banáš románom Kód 9 a najmä románom Kód 1 razantne vstúpil medzi hľadajúcich odpoveď na túto otázku. Pochopil to, čo pred ním hovorili mnohí a je ich stále viac. Kresťanov vnútorne zožiera pretvárka. Najmä katolíci cítia, že vysoký klérus sa stal pokryteckým, zneužil Kristovo učenie a prevrátil ho naruby.
Prípad Bezák to v slovenskom prostredí jasne dokazuje. Naoktrojovali kresťanom pocit viny, neustálych výčitiek svedomia, vymysleli kategóriu hriechu, dokonca hriechu dedičného či smrteľného, o ktorom Kristus nikdy nikde nehovoril. Vinu človeku môže prepáčiť v ponímaní cirkvi kňaz, ktorý sa arogantne vmontoval medzi človeka a Boha. A kresťan v dôsledku pocitu viny (Moja vina, moja preveľká vina; Odpusť nám naše hriechy; Nie som hodný; Oroduj za nás za hriešnych…) upadá do permanentného neurotického stavu, ktorý ho podvedome trápi a vnútorne zožiera.
A odtiaľ je už len krok k rakovine a iným chorobám.
Videozáznam z prednášky Jozefa Banáša na EZOfeste (2014): Demotivujúce kresťanské dogmy v románe Kód 1
Úryvok zo 78. Kapitoly Kód 1 – Tajomstvo zázraku
Zrak mu padol na kameň znamenajúci UNUM. „Smiem?“
Marika prikývla. Doktor vzal kameň do rúk, dlho si ho premeriaval, pohrával sa s ním, takmer maznal. „Unum… hm… rozdelený, a predsa spojený, spojený, a predsa rozdelený…“
Marika s Michalom a Tomášom ho pozorne počúvali.
„Najväčší ľudia nie sú tí, ktorí stoja najvyššie, ale tí, ktorí sa vedia najviac deliť. Každý človek má svoju frekvenciu, rovnako ako ju má všetko, čo je okolo nás. Pohybujeme sa v priestore istých frekvencií, ktoré sme schopní vnímať. Napríklad najvyššie frekvencie má diamant, skaly ako táto a iné tvrdé telesá, najnižšie majú mäkké telesá, ako človek, vzduch a nám sa zdá, že to je celý náš svet. Je to však svet, ktorý sme schopní vnímať svojimi frekvenciami, ale spolu s nami sú tu ďalšie a ďalšie svety, ktoré sú nad a pod našimi frekvenciami, ktoré nevnímame, a preto máme pocit, že nejestvujú. To sú frekvencie anjelov a duchovných bytostí. U nás v Kašmíre sú anjeli samozrejmosťou, my vieme, že tu žijú s nami. Vo svete našich frekvencií platí, že bytosť s vyššími frekvenciami môže pôsobiť na slabšieho človeka vtedy, keď je jeho kmitočet deliteľný kmitočtom toho, kto je pod ním…“ Bašrát sa zamyslel. „Ale už by sme ozaj mali ísť.“
„Počkajte doktor,“ podišiel k nemu Michal. „Nemôže predsa nízko postavený človek ovplyvňovať, či si dokonca podmaniť viac ľudí ako ten, ktorý stojí v spoločenskom rebríčku vyššie.“
„To je na dlhú debatu, obávam sa, že teraz na ňu nie je čas…“
„Takže kašmírski anjeli sú tí najvyššie postavení?“ spýtala sa Marika.
„Sú to tí, ktorí sa dokážu najviac deliť. Postavenie s tým nemá nič spoločného. Je to ako s číslami. Sila človeka je tým väčšia, čím väčším počtom frekvencií pod ním je jeho frekvencia deliteľná. Poviem vám to na príklade čísel. Vezmite si trebárs číslo šesťdesiat. V nekonečnom rade čísiel patrí k nízkym číslam, ale je deliteľné dvanástimi číslami – jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, desať, dvanásť, pätnásť, dvadsať, tridsať a samo sebou. Vezmite si napríklad číslo 359, pokiaľ si to viem narýchlo spočítať, toto číslo je deliteľné len jednotkou a sebou samým. Čiže hodnotovo je vyššie ako šesťdesiat, ale jeho skutočná hodnota je minimálna, lebo sa dá deliť len samo sebou. Rozumiete?“
„Pekne sebecké číslo,“ zasmial sa Michal.
„Presne tak. Človek, ktorého charakterizuje toto číslo môže stáť z hľadiska svojej moci – cirkevnej či politickej – na úplnom vrchole, ale nemá na ľudí žiadny hlbší vplyv, lebo sa s nimi nedelí. Číslo 65 537 je omnoho vyššie číslo ako 12, ale 65 537 je nedeliteľné prvočíslo, zatiaľ čo dvanástka sa dá deliť šiestimi číslami. Takýto človek, hoci je postavením neporovnateľne vyššie nemá na ľudí duchovný vplyv,“ poberal sa Bašrát ku dverám
„Moment,“ namietol Tomáš. „Ale má mocenský.“
„To áno, ale len dovtedy, kým je pri moci. Skutočná sila človeka sa však meria podľa nekonečnosti, a nie podľa konečnosti. Pozemskí vladári, pápeži, králi, cisári sú vlastne osamelí. Je to také jednoduché! Len málokto si dnes spomenie, kto bol Augustus, ale každý vzdelaný človek vie, kto bol Vergílius, Ovídius, Horátius. Koľkí dnes vedia, kto bol Lorenzo Medici? Ale každý vie, kto boli Botticelli, Leonardo da Vinci, Donatello, Michelangelo a iní, ktorí pôsobili v jeho časoch. Málokto si už spomenie na dajakého veľkovojvodu Karola Augusta, ale v pamäti ľudstva ostávajú Goethe a Schiller, ktorí pôsobili na jeho dvore. Zapísali sa do histórie humanity nie vďaka svojej moci, o ktorú sa nechceli deliť, ale vďaka svojmu umeniu, o ktoré sa delili s každým, kto sa s ním dostal do blahodarného styku.“ Obrátil sa k Michalovi. „Ako ste už presne povedali, číslo 65 537 sa dá ľudsky nazvať ako sebec. Je síce ohromne vysoko, ale je osamelé, pretože sa nedelí. Rozumiete?“
Tomáš, Marika aj Michal mlčali.
„Takže sila človeka sa nemeria podľa toho, koľko vezme, ale koľko dá. Preto je číslo jeden najdokonalejšie, symbolizuje najvyššieho ducha, ak chcete Boha, ktorý je nedeliteľný nikým a ničím a zároveň je rozdelený v každej bytosti. Tak ako jednotka. Je v každom čísle až do nekonečna. Je to dokonale neosobné číslo. Jednotka je číslom Božím, bez neho nie sú žiadne iné čísla. Je začiatok. Je číslom naplnenia a nekonečnosti, nepozná čas. Jednotka je číslom Božím, ktoré vyjadruje nepremennosť, nedeliteľnosť a zároveň totálne rozdelenie, sebarozdanie. Dokonalé dávanie. Je číselným vyjadrením zmyslu našej existencie. Je prvým kódom našich životov. Kód 1.
Ukážka 1. kapitoly z románu Kód 1
Ďalšie články od Jozefa Banáša
Knihy a CD z prednášok Jozefa Banáša
EZOpress odporúča článok: Pravda o katolické církvi je horší než nejhorší sny