Dozvieš sa v pravej chvíli - úryvok z knihy Kód 9 od Jozefa Banáša

Kapitola 28.

Do Tibetu odchádzal Michal na druhý deň po návrate slovenskej delegácie z Ríma. Hoci mal čas vyrátaný na minúty, zvedavosť, ale aj láska ho zaviedla ešte raz k strýkovi Jánovi. Blížil sa k osemdesiatke a väčšinu času preležal, v lepšom prípade presedel v pohodlnom kresle v modlitbách a meditáciách. Ako vravel, pomaly sa pripravoval na návrat domov. Od prvej chvíle príchodu na svet žil tak, ako by bol na zemi posledný deň. Vykonal všetko, čo považoval za potrebné. Michal mal z neho pocit, že je to najspokojnejší a najvyrovnanejší človek na svete.
„Ako bolo v Ríme?“ spýtal sa Ján a ponúkol ho šálkou zeleného čaju. Bolo predpoludnie a predpoludním píjal zásadne zelený čaj, popoludní bylinkové.
„Veľmi zaujímavo…“ hľadel na strýka. „Prečo si mi nepovedal, že sa poznáš s novým pápežom?“
„Odkiaľ vieš, že sa poznáme?“
„Povedal mi to jeho tajomník.“
„Čo ti ešte povedal?“, spýtal sa Ján so zvláštnym nepokojom.
„Aby som ťa od pápeža pozdravoval.“ Ján sa zamyslel a v očividne milej spomienke sa usmial.
„S Albinom som sa stretával počas môjho pobytu v Taliansku, keď bol ešte patriarchom Benátok. Za Dubčeka ma, ako vieš, pustili na krátky čas do Talianska dokončiť teologické štúdium. Predĺžil som si pobyt o rok a 17. mája 1970 ma Pavol VI. vysvätil za kňaza. Albino je najlepší človek, akého som kedy poznal. Boží človek. Volajú ho usmievajúci sa pápež. Aj meno Jozef I. si vybral preto, aby dal jasne najavo, že on ide cestou Ježiša a nie cestou pápežskej moci. Málokto totiž vie, že podľa rabínskych zdrojov je meno Jozef jedno z prediniciačných mien Ježiša. Vo Vatikáne sú však presvedčení, že tento pápež si dal meno Jozef po Ježišovom úradnom otcovi, čím chcel demonštrovať svoj odmietavý postoj k dogme o počatí z Ducha svätého. Osobne si tiež myslím, že toto bol skutočný dôvod, prečo si dal nezvyčajné meno Jozef. Jeho obľúbenými spisovateľmi sú Mark Twain, Petrarca, Dickens, Walter Scott, Chesterton. Z nich traja boli protestanti, Mark Twain bol ateista a Petrarca, aj keď bol katolík, prirovnal Vatikán k nevestincu. Spomínam si, koľko nenávisti vyvolal Albín medzi duchovenstvom, keď vyzval kňazov, aby sa zriekli drahocenných šperkov a venovali ich chudobným. Predal svoj kardinálsky kríž a ďalšie klenoty a za získané peniaze nechal postaviť nemocnicu pre duševne zaostalé deti. Predstav si, dokonca pripustil pre katolíkov právo na členstvo v komunistickej strane, pravda za podmienky, že sa nezrieknu viery. Tvrdí, že príčinou rozšírenia ateizmu je rozpor v slovách a skutkoch katolíkov. Vždy mu bol prednejší aj ten najobyčajnejší človek ako všetci cirkevní hodnostári. Už na štúdiách mal preto problémy. Obávam sa, že ani na pápežskom stolci to nebude mať ľahké…“
„Tak ako si mal problémy ty?“ spýtal sa trpko Michal.
„Každý, kto hľadá pravdu má problémy. Len tí, ktorí ju vlastnia, sú spokojní. Nie som tu preto, aby som si do hlavy natĺkol dajaké dogmy vymyslené úradníkmi vo Vatikáne a slepo im veril. Neveril som dogmatikom komunistickým a neverím ani cirkevným.“
„Preto ťa ani jedni, ani druhí nemajú radi.“
„Čo už s tým narobím? Ani Krista nemali mocní radi a je tu stále. Je neuveriteľné, že kresťania nevedia o svojom hlavnom predstaviteľovi takmer nič. Vôbec ich netrápi, že v Biblii sa o živote Krista od jeho dvanásteho do tridsiateho roku vôbec nič nehovorí. Je predsa prirodzené, že moslim chce vedieť viac o Mohamedovi, budhista o Budhovi a kresťan o Kristovi. Len čo sa objaví niekto, kto začne pátrať po tom, ako Kristus žil, začnú ho spochybňovať a prenasledovať. A pritom by mali byť radi!“
Michal ho láskavo chytil za ruku.
„Kedy idete do toho Tibetu?“
„Zajtra.“
„Som rád, že si si našiel čas prísť ku mne.“
„Mal som ťa pozdraviť od pápeža,“ usmial sa. Potom sa zamyslel, až vyslovil otázku, ktorú sa dovtedy neodvážil povedať. Strýkov zdravotný stav však nie je najlepší a on odchádza na takmer mesiac na ďalekú cestu. „Prepáč, strýko… je mi to hlúpe, ale už dávno som sa ťa chcel spýtať… Ty si kňaz, nepoznal si v živote ženu a… hm… Nie je ti to ľúto?“
„Poznal som ženu. Bol som zaľúbený tak, že som trpel ako kôň,“ odvetil Ján. „Trpel som preto, lebo som musel riešiť dilemu – láska k žene, alebo láska k Ježišovi.“
„Akoby sa tieto dve lásky nedali spojiť,“ poznamenal Michal.
„Veď práve!“
„Ako si sa dokázal s tou ženou rozísť?“
„Nikdy som sa s ňou nerozišiel. Nemohol som a nechcel som.“
„Ty žiješ so ženou?“
„Nie. Už umrela. Pomáhal som jej, ako sa dalo.“
„Ty si jej pomáhal? Veď sám si nemal dosť.“
„Pomáhal som jej… preto… lebo s ňou mám syna,“ máličko sa zapýril.
„Ty máš syna?“ šokovane na neho hľadel Michal.
„Je to už dospelý človek…“
„Stretávaš sa s ním?“ Ján sa zamyslel, vzápätí však zodvihol hlavu, pozrel priamo do Michalových očí a odviedol tému.
„V Nepále budete blízko smrti a nebudete chápať, ako je možné, že Indovia či Nepálci sa rútia dolu strminami po nebezpečných cestách v rozheganých autobusoch s pokazenými brzdami a neboja sa. Nuž, je to preto, lebo Ind sa odovzdá do ochrany božstiev a má celkom živý, hmatateľný pocit, že je nesmrteľný ‒ a ak sa niečo stane jeho fyzickému telu, nie je to žiadna tragédia, pretože hlboko verí, že sa narodí znovu…“
Michal ho však nepočúval. „Chcel by som vedieť viac o tvojom synovi...“
„Dozvieš sa. V pravej chvíli.“