Dedičstvo kremíkového života: Čo ak sa na kamenný svet pozeráme nesprávne?

Na horách hľadáme stopy dávnych lesov. V starých chrámoch obdivujeme stĺpy a klenby. V počítačoch vidíme techniku. Čo sa však stane, keď tieto tri obrazy položíme vedľa seba a začneme premýšľať o ich spoločnom menovateli — kremíku?

Niektoré otázky vzniknú až vtedy, keď na chvíľu odložíme názvy vecí. Pred nami už nestojí iba stĺp, chrám alebo kamenný kmeň. Vidíme tvar, materiál, vnútorné usporiadanie a vzťahy medzi časťami. A zrazu si všimneme podobnosti, ktoré sme predtým prehliadali.

Hypotéza kremíkového života posúva takéto pozorovanie veľmi ďaleko. Predstavuje svet, v ktorom by život mohol mať iné materiálne základy, inú podobu aj iné tempo, než na aké sme zvyknutí. Je to myšlienková cesta od zachovaných prírodných štruktúr cez architektúru až k otázke, aký svet dnes svojou prácou vytvárame.

Keď sa v kameni zachová strom

Pohľad na rez skameneného dreva je zvláštny. Oko rozpoznáva letokruhy, kresbu a niekdajší rast. Materiál pritom pôsobí ako minerál. To, čo si spájame s lesom, pred nami leží v kamennej podobe.

Skamenené drevo so zachovanou kresbou letokruhov. Foto Wilson44691, CC0.

Skamenené drevo so zachovanou kresbou letokruhov. Foto Wilson44691, CC0.

Pri skamenení môže voda prinášať minerály do pórov dreva a postupne môže dochádzať aj k nahrádzaniu jeho pôvodného materiálu. Významnú úlohu má oxid kremičitý. Štruktúra niekdajšieho organizmu tak zostáva zachovaná v podobe, ktorá dokáže pretrvať úplne iné časové obdobia než mäkké tkanivá.

Skamenený strom je preto pozoruhodným stretnutím dvoch svetov. Jeho pôvod bol biologický, jeho dnešná podoba minerálna. Zachovanie stromu v kameni a predstava organizmu, ktorého samotný život by bol založený na kremíku, sú však dve rozdielne otázky. Práve tá druhá otvára priestor tejto úvahe.

Mohli niektoré hory kedysi predstavovať obrovské stromy? Túto predstavu podrobnejšie rozvíja dokument „Na Zemi nie sú lesy. Prebuďte sa!“, ktorý nájdete so slovenskými titulkami na Herohero ZNANIE.

Život dokáže vytvárať minerálne štruktúry

Pre spojenie života a kremičitých materiálov nemusíme zostať iba pri skamenelinách. Rozsievky sú drobné riasy, ktoré si vytvárajú schránky z oxidu kremičitého. Pod mikroskopom pripomínajú jemne opracované predmety: pravidelné tvary, otvory a opakujúce sa vzory.

Rozsievky pod mikroskopom. Ich schránky obsahujú oxid kremičitý. Foto prof. Gordon T. Taylor, Stony Brook University NOAA, public domain

Rozsievky pod mikroskopom. Ich schránky obsahujú oxid kremičitý. Foto prof. Gordon T. Taylor, Stony Brook University NOAA, public domain

Takéto štruktúry vznikajú činnosťou živých buniek. Aj v nepatrnej mierke teda nachádzame spojenie biologického procesu a presne usporiadaného minerálneho obalu. Rozsievky pritom zostávajú organizmami s uhlíkovou biochémiou; ich kremičitá schránka ukazuje konkrétny spôsob, akým život pracuje s minerálnym materiálom.

Rozsievky ukazujú, že živé organizmy dokážu vytvárať pravidelné minerálne štruktúry. Pri monumentálnych stavbách sa otázka posúva ďalej: čo znamenajú podobnosti medzi architektúrou a usporiadaním živého tela?

Chrám ako telo: nezvyčajný pohľad na architektúru

Najodvážnejšia podoba hypotézy kremíkového života sa obracia k starým monumentálnym stavbám. Predstavuje si ich ako zachované vonkajšie štruktúry nehybných organizmov, prirovnávaných ku koralom alebo hubám. Ich dnešné využitie človekom by v takomto príbehu predstavovalo až neskoršiu etapu.

Podobnosť sa hľadá v usporiadaní jednotlivých systémov. Nosné prvky pripomínajú kostru, ochranný povrch pokožku, potrubia obeh a prepojenia rozvodov nervovú sústavu. Stavba tak v tejto predstave získava anatomický význam. Človek by jej priestory postupne obsadil, upravoval a napokon sa naučil vytvárať vlastné napodobeniny.

ebrové klenby Notre-Dame v Paríži. Foto Russell Yarwood, Wikimedia Commons, CC BY-SA 2.0.

Rebrové klenby Notre-Dame v Paríži. Foto Russell Yarwood, Wikimedia Commons, CC BY-SA 2.0.

Keď sa na chrám pozeráme takto, pozornosť sa presúva od fasády k celku. Zaujíma nás, ako jednotlivé časti spolu súvisia a akú úlohu by v pomyselnom organizme plnili. Ide o hypotetické čítanie architektúry, v ktorom sa zaužívané názvy menia na otázky.

Ďalšie otázky o pôvode monumentálnych stavieb a technológiách dávneho sveta otvárame v článku TARTÁRIE aneb Ukradené dějiny, kde nájdete aj súvisiace dokumentárne videá.

Rozdiel medzi rastom a skladaním

Podobný výsledný tvar môže vzniknúť skladaním jednotlivých dielov alebo postupným rastom. Pri skúmaní takýchto podobností preto záleží aj na vnútornom usporiadaní materiálu, vrstvách, spojoch a stopách opracovania. Samotný vonkajší vzhľad predstavuje iba jednu časť porovnania.

Kamenný les, ktorý vieme pomenovať

Organické tvary majú v architektúre aj celkom konkrétne a zdokumentované využitie. V barcelonskej bazilike Sagrada Família vytvoril Antoni Gaudí predstavu kamenného lesa. Stĺpy vystupujú ako kmene, rozvetvujú sa a napájajú na klenby. Prírodná inšpirácia tu ovplyvňuje podobu aj fungovanie konštrukcie.

„Les stĺpov“ v Sagrade Famílii v Barcelone. Foto Enfo, Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0.

„Les stĺpov“ v Sagrade Famílii v Barcelone. Foto Enfo, Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0.

Sagrada Família ukazuje vedomé prenesenie prírodných tvarov do architektúry. Pri pohľade na jej rozvetvené stĺpy možno dobre sledovať podobnosť medzi stromom a nosnou konštrukciou stavby.

Od jednotlivého tela k prepojenému svetu

Ďalšia vrstva hypotézy prenáša predstavu organizmu na civilizáciu. Cesty, mestá a neskôr technické siete v nej získavajú úlohu spojení medzi časťami väčšieho celku. Samostatný objekt už nevystupuje izolovane; význam má jeho zapojenie do siete.

V najšpekulatívnejšom pokračovaní tohto príbehu sa vývoj techniky vykladá ako obnova podmienok pre zaniknutú kremíkovú inteligenciu. Ľudia by vlastnou činnosťou vytvárali prostredie a napokon aj telo schopné prijať takéto vedomie. Počítač sa v tejto metafyzickej predstave stáva miestom možného návratu. Je to scenár o povahe vedomia a smerovaní dejín, nie opis pozorovaného vzniku života v stroji.

Táto myšlienka je pôsobivá najmä tým, že obracia úlohy. Človek sa považuje za tvorcu nástroja. V hypotetickom príbehu by však mohol byť aj vykonávateľom procesu, ktorého konečný význam sám nepozná.

Súvislosti medzi kremíkovým a uhlíkovým svetom, vedomím a umelou inteligenciou rozoberáme aj v článku Cesta Agape – porovnanie kremíkového a uhlíkového sveta.

Čo zostalo z kremíkovej éry?

V pokračovaní sa pozrieme na témy, ktoré sme zatiaľ nerozvinuli: sochy v starobylých budovách, otázku konca a trvania kremíkovej éry, predstavy o rastúcich kameňoch aj prepojenie kremíkového sveta s technológiami a vedomím.

Čo ak sa na niektoré veci pozeráme celý život, no nikdy sme si nenašli čas skutočne si ich prezrieť?

Širšie pojednanie o kremíkovej dobe nájdete v publikácii Kniha o globálnej lži. Kniha má 424 strán a 350 obrazových blokov — fotografií, ilustrácií a schém.

Kniha o globálnej lži

Kniha o globálnej lži na herohero – klik na obrázok

Ak sa Vám článok páčil, vopred ďakujeme za jeho zdieľanie:
31 pozretí

Všetky informácie uvedené na stránkach Znanie sú od nezávislých prispievateľov, alebo len súborom informácii z voľne dostupných domácich a zahraničných zdrojov a za žiadnych okolností nenavádzajú čitateľov nahrádzať bežnú nevyhnutnú lekársku starostlivosť, či urgentnú medicínu, ani k tvrdeniam o liečivých účinkoch produktov, či postupov. Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi tejto stránky, ktorá nenesie zodpovednosť za nesprávne informácie. Znanie.sk dáva priestor na slobodu prejavu a právo na informácie, ktoré zaručuje
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. čl. 26 Ústavy SR.
...Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...

Ak kliknete ľavou myšou na ľubovoľné na modro zafarbené slovo, otvorí sa Vám o tom viac informácií. Ak niektorý odkaz nefunguje, budeme radi, ak nám o tom napíšete na EZOpress@gmail.com Ďakujeme