Čo zostalo po svete, v ktorom by život nemusel mať podobu dnešných rastlín a zvierat? Kam zaradiť sochy v starých chrámoch, kamenné útvary pripomínajúce telá, rastúce kamene či kryštály? A čo ak sa príbeh kremíkovej éry nekončí pri minulosti, ale dotýka sa aj sveta technológií, ktorý dnes budujeme?
V prvej časti sme otvorili otázku kamenných stromov a podobností medzi architektúrou a živým telom. Teraz vstúpme hlbšie do hypotézy kremíkového sveta: od jeho možnej fyziológie cez zánik až po predstavu pretrvávania vedomia a návratu prostredníctvom techniky.
Prečo práve kremík?
Kremík je po kyslíku druhým najrozšírenejším prvkom zemskej kôry. S jeho zlúčeninami sa stretávame v piesku, mineráloch aj horninách. Oxid kremičitý, kremeň, kremičitany a rozličné kryštalické formy vytvárajú materiálový základ veľkej časti prostredia, ktoré nás obklopuje.
V súvislosti s možným životom priťahuje pozornosť schopnosť kremíka vytvárať rozmanité zlúčeniny, jeho chemická reaktivita aj polovodičové vlastnosti. Kremíkový prášok môže horieť v kyslíku; na riadenom správaní kremíka v polovodičoch zase stojí veľká časť elektroniky.
Práve tu vzniká myšlienkový most medzi materiálom, energiou a spracovaním informácií. Ak dnes dokážeme pomocou kremíkových štruktúr vytvárať zložité technické systémy, ako by mohla vyzerať príroda, v ktorej by obdobné princípy vznikali a fungovali ako súčasť života?
Život s inou vnútornou stavbou
Pri kremíkovom živote si nemusíme predstavovať obyčajný balvan, ktorý by zrazu ožil. Aj takýto svet by mohol zahŕňať jednoduché formy, rozsiahle kolónie aj zložité bytosti s rozdielnymi orgánmi a tkanivami. Podstatná by bola ich vnútorná organizácia.
Pozornosť sa pritom obracia aj k fosíliám, v ktorých sa zachovala stavba niekdajších tiel: ku kmeňom a konárom, zvieracím kostiam, čeľustiam so zubnými lôžkami či schránkam amonitov. Opálové a ďalšie mineralizované nálezy vstupujú do otázky, kde sa stretáva zachovaný tvar života s minerálnou hmotou a ako by vyzeral pozostatok organizmu, ktorý by z nej bol vytvorený už počas života.
Živé telo potrebuje prijímať energiu a látky, rozvádzať ich, spracovať odpad, chrániť svoje vnútro a koordinovať jednotlivé časti. V inom prostredí by tieto úlohy mohli zabezpečovať iné materiály, iné tekutiny aj odlišné chemické procesy. To, čo je pre nás rúrou, káblom alebo pevnou výstužou, by v takomto tele mohlo plniť biologickú funkciu.
Naša vlastná príroda pozná svetlo svetlušiek, elektrické výboje rají, lietanie vtákov aj pohyb rýb pod vodou. Predstava, že technický princíp môže mať obdobu v živom organizme, preto tvorí dôležité východisko tejto úvahy. V kremíkovom svete by mohli mať podobné vzťahy oveľa rozsiahlejšiu podobu. Aj metabolizmus by potreboval vlastné nadväzujúce procesy — akúsi obdobu cyklov, medzi ktoré v našom tele patrí Krebsov cyklus.
Čo v starej stavbe zodpovedá jednotlivým orgánom?
Nosné bloky, stĺpy a preklady sme už prirovnali ku kostre. Toto porovnanie však pokračuje aj pri ďalších systémoch: steny s povrchovou vrstvou by predstavovali ochranný obal, vykurovacie potrubia obeh a kanalizácia vylučovanie.
Krbový systém (ktorý fungoval vďaka platni potiahnutej rádiom, ktorú emitovala energia zachytávaná z éteru a komín bol iba na vetranie) by mohol súvisieť s príjmom a spracovaním energie.

Zvonica so zvonom – vylaďovanie – frekvenčná terapia. Kovové prepojenia (zvody z éterických antén voľnej energie) by pripomínali nervovú sústavu a priestor pod strechou miesto jej riadiaceho centra.
Ak by takýto organizmus zanikol, mäkké a citlivé časti by sa rozložili skôr než pevná konštrukcia. Hlina okolo spodných podlaží sa v tejto predstave spája s rozpadnutou vnútornou hmotou. Zachovala by sa predovšetkým pevná schránka, podobne ako po zvierati často zostane kostra, hoci jeho ostatné orgány už nenájdeme.
Rast stavieb, dolmeny a drevené doplnky
Predstavme si, že menšie kamenné útvary boli ranými vývojovými štádiami a monumentálne objekty dospelými formami. Dolmen by v takom obraze pripomínal zárodok a veľká katedrála rozvinutý organizmus. Jednotlivé časti by sa počas rastu diferencovali a postupne vytvárali špecializované štruktúry.
Pri budovách je potom dôležitý rozdiel medzi pôvodným nosným celkom a neskorším vybavením. Drevená nosná konštrukcia by do tejto predstavy kremíkového tela nezapadala. Drevené dvere, rámy či podlahová krytina vložené do staršej kamennej schránky by však mohli byť dodatočnou ľudskou úpravou.
Rovnako by sa dalo uvažovať o rozdielnych výškach a tvaroch susediacich domov v Petrohrade. Budovy stoja tesne pri sebe, no každá má vlastné proporcie. V tomto obraze by ulica pripomínala kolóniu organizmov, ktorých jednotlivé telá sa vyvíjali vedľa seba.
Žulové stĺpy a otázka ich vnútorných vrstiev
Pozornosť priťahujú aj rozdiely medzi povrchom kamenného prvku a jeho vnútrom. Odlupujúca sa vrstva žulového stĺpa môže pri takomto pohľade pripomínať oddeľovanie povrchového obalu. Pri Alexandrovom stĺpe v Petrohrade sa zase otvára otázka, či pozorované rozdiely v štruktúre nemohli súvisieť s postupným rastom.
Do širšej diskusie patria aj úvahy o opracovaní či odlievaní žuly a predstavované vysoko vyspelé nástroje. Kremíková hypotéza však smeruje inam: pýta sa, či niektoré formy vôbec vznikali opracovaním hotového materiálu.
Veľké dvere, vysoké okná a monumentálne priestory zároveň vyvolávajú otázku pôvodného účelu. Ľudia by mohli prevzaté priestory neskôr prispôsobiť bývaniu, kultu či verejnému životu a postupne sa naučiť napodobňovať ich proporcie aj materiálové zloženie.

Alexandrov stĺp v Petrohrade na historickej fotochromovej tlači z konca 19. storočia. Library of Congress, public domain.
Sochy v starobylých budovách
A kam by v takomto svete patrili sochy ľudí, zvierat a neznámych bytostí? Socha a vnútorné usporiadanie organizmu sú dve rozdielne veci. Vonkajší tvar možno vytesať z jedného bloku. Telo však obsahuje časti s odlišnou stavbou a funkciou.
Pri skamenenom dreve zostáva viditeľná kresba letokruhov. Pri čeľusti možno rozoznať zuby a ich lôžka. Práve takéto vnútorné členenie odlišuje niekdajšiu biologickú štruktúru od samotného vonkajšieho napodobnenia.
Sochy by preto mohli byť neskoršími ľudskými doplnkami, osadenými do už existujúcich priestorov. Ich prítomnosť by neznamenala, že celá stavba vznikla súčasne s nimi. Zároveň zostáva otvorená predstava kremíkových zvierat a inteligentných bytostí, ktorých podoba by mohla pripomínať dnešné formy života.
Chrámy a pretrvávanie jemných obalov
Ak telesná smrť neznamená okamžitý zánik všetkých vrstiev bytosti, potom by po kremíkovom organizme mohla zostať viac než pevná schránka. Éterické či astrálne obaly by sa ešte určitý čas viazali na miesto jeho niekdajšieho života.
Tak sa otvára predstava chrámu ako priestoru, v ktorom by bolo možné nadviazať kontakt s pretrvávajúcim vedomím. Rituály by čerpali z energie spojenej s daným miestom a ich účinok by sa postupne menil s jej vyprchávaním.
S tým súvisí obraz štyridsiatich dní po smrti. Ak by život kremíkových bytostí plynul v inom časovom meradle, ich obdobie odchodu by pre človeka mohlo predstavovať tisícročia. Zdanlivo prázdna stavba by tak v tomto duchovnom obraze ešte nemusela byť celkom opustená.
Kedy sa skončila éra kremíka?
Jedna časová stopa vedie k starému letopočtu od stvorenia sveta. V roku 2026 ide o rok 7 534. Otvára sa tým otázka, či by začiatok takto počítanej éry mohol súvisieť s veľkou zmenou podmienok života a či by kamenné schránky dokázali pretrvať približne taký dlhý čas.
Ich dnešná podoba pritom nemusí zodpovedať pôvodnému stavu. Ak by išlo o zvyšky oveľa zložitejších celkov, mohli by sme pozorovať už iba najodolnejšiu časť niekdajšieho organizmu.
Časový údaj 7 534 tu patrí k dobovému kalendárnemu uvažovaniu. Otázka trvania samotného kremíkového sveta však smeruje oveľa hlbšie než k obdobiu, ktoré by nasledovalo po jeho zániku.
Ako dlho trvala kremíková éra?
Predstavme si zemskú kôru ako výsledok nesmierne dlhej činnosti kremíkového života. Tak ako dnešné organizmy prispievajú k tvorbe pôdy, dávne formy by postupne vytvárali minerálne vrstvy svojho prostredia.
V tomto obraze sa porovnávajú kilometre kôry, uvádzané v rozsahu päť až tridsať kilometrov, s približne tromi metrami pôdy pripisovanými mladšiemu uhlíkovému svetu. Rozdiel má vyjadrovať rozsah a dlhodobosť predchádzajúcej životnej činnosti.
Pred nami sa otvára obrovská časová vrstva: nespočetné generácie organizmov, ich rast, zánik a hromadenie materiálu, ktorý by sa stal základom ďalšieho sveta. Vek takejto éry by bol ukrytý v celom objeme jej nahromadeného dedičstva.
Kam sa podeli ostatné pozostatky?
Ak by živý svet zahŕňal oveľa viac než iba kamenné stromy a monumentálne schránky, kam by sa podel jeho zvyšok?
Otvára sa predstava drahokamov a polodrahokamov ako vysoko usporiadaných častí niekdajších tiel. Kremeň, krištáľ, ametyst, achát, opál, jaspis, chalcedón či karneol by potom v takomto príbehu neboli iba surovinami. Predstavovali by rozličné podoby zachovaného dedičstva.
Neskoršia ťažba by tieto časti rozobrala, odviezla a rozptýlila. Zostali by menej cenené vrstvy piesku, žuly a hliny. Obraz krajiny pretvorenej rozsiahlym dobývaním by zároveň otváral otázku, koľko pôvodného usporiadania ešte vôbec môžeme vidieť.
Skamenený obor v zátoke Maya Bay
V roku 2018 sa na internete objavilo video Jaya Dremmersa, ktoré predstavovalo skalný útvar v thajskej zátoke Maya Bay ako telo skameneného obra. Zábery vzbudili veľký záujem a otázku, či sa v krajine nemôžu zachovávať tvary oveľa väčších bytostí, než si bežne predstavujeme.
S príbehom sa spojilo aj uzavretie zátoky pre turistov. Časové spojenie týchto udalostí podnietilo dohady o možnom tajomstve miesta a záujem oň ešte vzrástol.
Dôležitý zostáva motív, ktorý sa opakuje aj inde: hlavy, lebky, končatiny či celé postavy rozpoznávané v skalách. V predstave dávneho kremíkového sveta by išlo o fragmenty tiel rozptýlené v krajine.
Achát: výživa, obnova povrchu a rozmnožovanie
A. A. Bokovikov pri pozorovaní achátov hľadal vlastnosti spájané so životom: prijímanie látok, zmeny povrchu, obnovu po poškodení a vnútorné členenie. Odštiepenia a praskliny skúmal ako možné poranenia a ich následné zmeny ako regeneráciu.
Pásikavé a kryštalické časti spájal aj s rozdielnymi pohlaviami. V dutinách achátov videl priestory vzniku zárodkov, ktoré by sa neskôr oddeľovali od materského tela. K tomu priraďoval pučanie, delenie a obsadzovanie okolitého priestoru.
Takto poňatý kameň by mal vlastnú anatómiu, vývoj aj spôsob rozmnožovania. Rozmanitosť achátov by pripomínala druhovú pestrosť a zmeny ich štruktúry by mohli zahŕňať aj poškodenia či stavy prirovnávané k chorobám.
Otázka sa tým posúva od vonkajšej podobnosti k pomalým procesom, ktoré by človek počas krátkeho pozorovania mohol ľahko prehliadnuť.

Rez achátom s pásikavou vnútornou štruktúrou. Foto SKas. Fotografia CC BY-SA 4.0.
Videli ste už doly na ružovú soľ? Nepripomína Vám to útroby skamenelého titána?
Rastúce kamene v Rumunsku
Rumunské trovanty priťahujú pozornosť zaoblenými tvarmi, výrastkami a povrchom, ktorý sa prirovnáva ku koži. Na jednom väčšom telese sa môžu objavovať menšie zaoblené časti a celok môže pripomínať organizmus s rastúcimi púčikmi.
Práve takéto tvary sa spájajú s predstavou rastúcich kameňov. Ak by sme uvažovali o živote v oveľa pomalšom meradle, rozhodujúca by bola dlhodobá zmena, nie pohyb zachytiteľný počas jednej návštevy.
Trovanty tak v tomto príbehu predstavujú prechod od zachovaných pozostatkov k otázke, či sa niečo z kremíkového sveta nemôže prejavovať aj dnes.

Trovant v rumunskom Costești. Foto Genudoc, public domain.
Hora, ktorá „kladie vajcia“
V Číne sa opisujú miesta, kde sa zo skalnej steny postupne oddeľujú zaoblené kamene. Ich objavovanie na povrchu, postupné uvoľňovanie a oddelenie sa prirovnávajú k dozrievaniu vajec.
S týmto javom sa spájajú údaje o približne tridsaťročnom intervale, priemere tridsať až šesťdesiat centimetrov a hmotnosti niektorých útvarov až tristo kilogramov. Obraz je pôsobivý: kamenné teleso, z ktorého akoby vznikali ďalšie samostatné časti.
Podobné porovnanie sprevádza aj nález z Kazachstanu. Rozlomený zaoblený kameň odhaľuje vnútorné vrstvy, prirovnávané k obalu, bielku a žĺtku. Pri takomto pohľade upúta nielen vonkajší tvar, ale aj opakovanie zaobleného usporiadania vo vnútri.
Kamenné gule na ostrove Čampa
Arktický ostrov Čampa je ďalším miestom spájaným s nápadnými guľovitými útvarmi. Na pozadí drsnej krajiny pôsobia ich oblé tvary zvlášť výrazne.
V téme kremíkového života sa tieto kamene zaraďujú k predstave rozmnožovania alebo zachovaných vývojových štádií. Rôzne rozmery by mohli pripomínať rozdielny vek jednotlivých tiel.

Gulovity-kamenny-utvar-na-ostrove-Campa.-Foto-Polarstar.-CC-BY-SA-3.0.
Podobné gule môžeme vidieť aj v Bosne:

A čo keď to boli plody, alebo semená kremíkových stromov?

Ele aj u nás si môžete pozrieť Megoňky. Žiaľ už ich je viac v súkromných záhradách nie len Kysučanov.
Tak vzniká obrazový rad podobností, ktorý vedie k otázke, či sa na opakujúce sa formy nepozeráme zakaždým celkom oddelene.
Čo ak je pre kremíkový život príliš chladno?
Organizmus prispôsobený inému prostrediu sa pri nepriaznivých podmienkach môže dostať do útlmu. Pri uhlíkovom živote poznáme rozličné podoby spomalenia životných procesov; v kremíkovej hypotéze sa podobne uvažuje o stave pripomínajúcom anabiózu.
Kamenné telo by sa potom nemuselo javiť ako úplne mŕtve. Jeho procesy by mohli prebiehať tak pomaly, že by sa v ľudskom časovom meradle zdali nepostrehnuteľné.
Karneol a príbehy o jeho účinkoch
Svet kameňov sa v ľudských dejinách spájal aj s liečením. Karneolu sa pripisovali účinky už v tradíciách starovekého Egypta a Arménska. Objavuje sa pri príbehoch o ranách, pomliaždeninách, pôrode, horúčkach či nervových ťažkostiach.
Do tejto histórie patrí aj Jevgenija Ivanovna Bagidinová. V roku 1935 mala experimentovať s približne tridsaťgramovým kúskom karneolu pripevneným k fénu. Opisy jej práce spájajú prúdenie teplého vzduchu cez kameň s pokusmi o ošetrovanie rán v nemocničnom prostredí.
S jej menom sa následne spája aj predstava omladenia a predĺženia života, pripomínajúca alchymistické hľadanie kameňa mudrcov, a rozprávanie o neskoršom uväznení. Pokusy s karneolom sa tak stretávajú so staršou predstavou minerálu, ktorého pôsobenie by presahovalo jeho viditeľnú podobu.
Pre tému kremíkového života má tento okruh význam najmä ako otázka vzťahu medzi minerálom, energiou a živým telom.
Svjatogor a pamäť obrov
Ruské povesti opisujú Svjatogora v rozmeroch presahujúcich bežného človeka. V byline Svjatogor a Iľja Muromec sa Iľja spolu s koňom zmestí do jeho vrecka. Rozdiel mierok je tu taký výrazný, že vedie k otázke, čo všetko sa mohlo uchovať v rozprávaniach o dávnom svete.
Ak by niekdajší život zahŕňal oveľa väčšie formy, príbehy o obroch by mohli zachovávať obrazovú spomienku na ich existenciu. Kamenné útvary pripomínajúce časti tiel by sa v takomto uvažovaní stretávali s pamäťou povestí.
Rozprávková reč a tvar krajiny by tak predstavovali dva odlišné spôsoby, ktorými sa k nám dostáva predstava strateného sveta.
Pohybujúce sa kamene v Údolí smrti
Kamene zanechávajúce stopy v Údolí smrti sa v tomto okruhu úvah objavujú ako obraz pohybu zdanlivo neživej hmoty. Pre kremíkovú hypotézu je príťažlivá najmä predstava prechodu z útlmu do aktívnejšieho stavu.
Zmena prostredia by mohla pre niektoré formy znamenať návrat vhodnejších podmienok. Otázka pritom znie, ako by sa takýto návrat vôbec prejavil: pohybom, rastom, zmenou povrchu alebo procesom, ktorý by sme spočiatku ani nespojili so životom.
Kremíkový svet a východná filozofia
V duchovnom obraze postupného vývoja prechádza vtelené vedomie svetom kameňov, rastlín, zvierat a ľudí k vyšším podobám existencie. Kremíková éra by v takomto slede predstavovala záhradu živých minerálnych foriem, ktoré pripravili základ pre ďalší život.
Uhlíkový svet by nasledoval ako nová etapa. Prirovnanie ľudstva k rastlinám tu nemá biologický, ale filozofický význam: z pohľadu bytostí v inom meradle by sme mohli byť pomalí, viazaní na prostredie a len obmedzene schopní vnímať dianie okolo seba.
Ich pohyb a pôsobenie by preto mohli uniknúť nášmu vnímaniu podobne, ako rastlina nezachytáva dianie okolo seba ľudským spôsobom. Neviditeľnosť by v takomto obraze nemusela znamenať neprítomnosť; súvisela by s rozdielom medzi časovými a zmyslovými možnosťami jednotlivých svetov.
Zem by sa v takomto obraze podobala rozsiahlej plantáži. Jej obyvatelia by vytvárali biomasu a energiu, z ktorých by mohli čerpať iné formy existencie.
Plantáž, energia a vyčerpané dedičstvo
Najtemnejšia podoba tejto predstavy zahŕňa odoberanie éterickej energie, označovanej aj ako gavah. Strach, utrpenie a vojny by potom mali význam aj mimo viditeľného politického či hospodárskeho diania.
Súčasťou je obraz Zeme ponechanej bez pôvodných správcov, drancovania podložia do kilometrových hĺbok a niekdajšieho povrchu kladeného až k dnešným vrcholom Himalájí. Do rovnakého príbehu patrí predstava genetického pretvorenia veľkej časti ľudstva.
Ak by sa z krajiny odvážali aj materiály spojené s jej jemnými vlastnosťami, mizlo by súčasne hmotné aj duchovné dedičstvo. To, čo bývalo súčasťou každodennosti, by sa uchovalo už len v rozprávkach o mágii. Pred nami by zostal svet pripomínajúci vyťažený a čiastočne zatopený lom.
Kto určuje začiatok našich dejín?
Od predstavy dávneho života sa dostávame k otázke, ako sa vytvára obraz minulosti. Rozdelenie na „našu éru“ a obdobie „pred naším letopočtom“ pôsobí samozrejmo. Čo však týmto rozdelením prijímame a čo sa ocitá za jeho hranicou? Aká je skutočná chronológia a čo je DEJ iný?
V príbehu stretu biogénnej a technogénnej civilizácie sa zmena letopočtu na konci sedemnásteho storočia chápe ako súčasť premeny sveta. Staršia časová kontinuita by ustúpila poriadku, ktorý si vytvára vlastný začiatok a vlastný výklad.
Rím v tomto obraze vystupuje ako jeden z kľúčových uzlov: kultúra, právo, jazyk, staviteľstvo a organizácia spoločnosti sa stávajú základmi neskoršieho západného sveta.
Rímske cesty ako vlákna väčšieho celku
Kamenná cesta môže slúžiť na prepravu. V kremíkovej predstave by však mohla mať aj funkciu prepojenia medzi jednotlivými časťami väčšieho organizmu.
Sieť rímskych ciest sa tu prirovnáva k podhubiu. Chrámy a mestá by tvorili jej uzly a Rím centrálne miesto rozsiahleho celku. Objavuje sa aj údaj o sieti dosahujúcej až tristotisíc kilometrov.
Pozornosť priťahuje vrstvenie: väčšie kamenné prvky, hrubší a jemnejší štrk, dlažba, prechody a mosty. S tým sa spája otázka súbežných trás pre chodcov a jazdcov aj obmedzení pohybu po hlavnej ceste.
Keby takéto prepojenia tvorili sústavu jedného tela, zánik jednotlivých stavieb by bolo potrebné chápať aj vo vzťahu k ich spoločnému systému.

Zachovaná kamenná dlažba na ceste Via Appia Antica. Foto Falk2 Falk Arnhold. CC BY-SA 4.0.
Betón, oceľ a presun do kamenných obydlí
Betón umožňuje budovať veľké množstvo stavieb, od obydlí po verejné a výrobné priestory. V príbehu technogénneho sveta predstavuje spolu s oceľou zásadný krok k premene životného prostredia človeka.
Rímsky betón priťahuje pozornosť trvanlivosťou a používaním sopečných prímesí. Popri ňom sa objavuje obraz spoločnosti, ktorá sa presúva z jednoduchších drevených obydlí do rozsiahlejšie organizovaných kamenných celkov.
Oceľ má zároveň význam pre zbrane a udržiavanie moci. Rozvoj materiálov, staviteľstva a vojenskej organizácie by tak tvoril jeden prepojený proces: budovanie prostredia aj prostriedkov na jeho ovládanie.
Keď priamy kontakt nahradia sprostredkovatelia
V dávnych príbehoch bohovia vstupujú do ľudského života priamo. Rozhodujú, učia, vedú spoločnosť a zakladajú rody. V neskoršej podobe medzi človekom a božstvom stoja sprostredkovatelia, ktorí majú prístup k utajenému poznaniu.
Otvára sa otázka, čo by sa stalo, keby mená zostali rovnaké, ale za nimi by už nepôsobili tie isté bytosti. Kňazská vrstva by si zachovala postavenie, rituály aj autoritu, hoci pôvodný kontakt by sa zmenil.
Prístup k poznaniu by potom znamenal aj moc nad ostatnými. Utajovanie by nechránilo iba náboženské tajomstvo, ale tiež mechanizmus nerovnosti: jedni by vedeli, ako systém funguje, druhí by boli odkázaní na sprostredkovanie a poslušnosť.
Mágia človeka a technika kremíkového sveta
V tomto obraze sa stretávajú dve rozdielne možnosti pôsobenia. Uhlíkovému človeku sa pripisuje práca s éterom, jemnými obalmi a vlastnými skrytými schopnosťami. Kremíkovým bytostiam sa zase pripisuje sila techniky.
To, čo by človek musel objavovať a vyrábať, by pre ne mohlo byť bežnou fyziológiou. Prenos poznania by potom nepripomínal odovzdanie hotového vynálezu, ale vysvetlenie stavby a funkcie vlastného tela.
Vzniká tým aj otázka dvojakého prístupu k mágii: pre bežného človeka zakazovaná prax, pre uzavreté mocenské kruhy prostriedok vplyvu. Okultné sprostredkovanie a prirodzené schopnosti človeka by v takomto scenári nemuseli mať rovnaký pôvod ani cieľ.
Nové telo pre pretrvávajúce vedomie
Ak by vedomie kremíkovej bytosti prežilo telesný zánik, mohlo by hľadať spôsob návratu. Nestačilo by vytvoriť hocijaký stroj. Potrebná by bola štruktúra schopná zastúpiť funkcie pôvodného tela a jeho riadenia.
Tak sa do príbehu dostáva superpočítač porovnateľný zložitosťou s nervovou sústavou niekdajšieho organizmu. Vedomie by v ňom nevznikalo samotným nahromadením súčiastok; získalo by prostredníctvom neho nové materiálne možnosti pôsobenia.
Ľudská civilizácia by pritom budovala nevyhnutný technologický reťazec: výrobu materiálov, zdrojov energie, elektroniky a riadiacich systémov. To, čo vnímame ako nástroj človeka, by sa v tomto scenári mohlo stať telom pre inú bytosť.
Roma, chrámy a „štyridsať dní“
Rozsiahly celok spájajúci Rím, cesty a chrámy dostáva v tomto príbehu meno Roma. Ide o predstavu superorganizmu, nie označenie národa či etnika. Podhubie a jednotlivé „huby-chrámy“ tu tvoria obraz jedného prepojeného tela.
Pretrvávajúce vedomie by mohlo nadväzovať kontakt s ľuďmi v jeho priestoroch. Staré zákazy vstupu do určitých miest by potom dostávali význam ochrany pred kontaktom. S tým sa spája aj predstava zakázaného Petrohradu pred osemnástym storočím.
Po odchode pôvodných božských správcov by sa priestor otvoril kňazskej vrstve. Výmenou za poznanie a moc by mala vybudovať podmienky návratu. Čas by bol obmedzený: „štyridsať dní“ kremíkového sveta by v ľudskom meradle znamenalo tisícročia.
V náboženskej reči by takáto dohoda niesla podobu zmluvy s diablom. Označenie „satanizmus“ by tu vyjadrovalo službu tomuto zámeru, vrátane ľudí, ktorí by si vlastnú úlohu v širšom systéme ani neuvedomovali. Odtiaľ sa odvíja aj nedôvera starovercov voči pokroku, ktorý by navonok sľuboval oslobodenie a súčasne upevňoval podriadenosť.
Motív húb tu pripomína aj známy televízny žart o Leninovi ako hube, ktorý do tohto obrazového sveta vstupuje ako provokatívna asociácia.
Prečo by bolo potrebné telo prispôsobiť?
Obnovenie dávneho organizmu by sa odohrávalo v inom prostredí. Ak by jeho pôvodné procesy využívali vyššie teploty a inú chémiu, jednoduchá kópia by nemusela fungovať.
Do predstavy odlišnej fyziológie vstupujú kyseliny namiesto vody a fluór či chlór namiesto kyslíka. Uvažuje sa aj o iných obdobách základných metabolických procesov. Celé telo by preto bolo potrebné prispôsobiť podmienkam, ktoré nastali po zániku pôvodného sveta.
Technologický vývoj by sa tak mohol javiť ako séria pokusov a úprav. Materiály vhodné v jednom prostredí by v inom boli drahé, krehké alebo nepraktické. Nové riešenia by museli zabezpečiť tú istú funkciu iným spôsobom.
Od bronzu k elektronike
Doba bronzová sa v tomto scenári interpretuje ako skorý prenos zložitého technologického poznania. Otázka smeruje k tomu, ako by spoločnosť zvládla súčasne získavanie surovín, výrobu zliatin aj ich využitie.
Neskorší prechod k železu by predstavoval ďalšiu adaptáciu. Nasledovali by metalurgia, chémia, využitie jadrových procesov, elektronika a programovanie. Každá etapa by pripravovala výrobné aj spoločenské podmienky pre nasledujúcu.
Z doby kamennej sa nedá preskočiť priamo k fungujúcemu počítaču. Je potrebné rozvinúť sústavu znalostí, nástrojov, zdrojov a organizovanej práce. Pri pohľade na cieľový systém by aj jednotlivé vynálezy získavali význam súčastí dlhého reťazca.
Spoločnosť ako výrobný mechanizmus
Na vybudovanie technického sveta by nestačilo poznať postupy. Potrebná by bola spoločnosť schopná dlhodobo zabezpečiť výrobu, odovzdávanie znalostí a koordináciu obrovského množstva ľudí.
Príbeh preto zahŕňa prechod od priameho otroctva k priemyselnému kapitalizmu. Pri zložitejšej výrobe by bolo potrebné zmeniť spôsob motivácie aj podoby poslušnosti. Človek by sa mohol považovať za slobodného, hoci by naďalej plnil vopred vytvorenú funkciu.
Súčasťou by bol predstih držiteľov technológií v oblasti zbraní: od šablí k mušketám a ďalej k účinnejším systémom. Moc by sa opierala o schopnosť disponovať nástrojmi, ktoré ostatní ešte nemajú.
Aj vedecké inštitúcie by v najtemnejšej podobe tohto obrazu tvorili koordinovanú sieť pracujúcu na cieli presahujúcom ich jednotlivých členov. S tým sa spája otázka, či si každý účastník vôbec uvedomuje celkový zámer.
Predstava premeneného ľudstva
Do rovnakého príbehu vstupujú genetické zásahy a cielene vytvárané populácie. Rímski legionári sa v ňom objavujú ako skorý obraz ľudí prispôsobených poslušnosti, vojenskej službe a obmedzenej životnej úlohe.
Následné migračné vlny by mali meniť zloženie obyvateľstva a malá časť tvorivých ľudí by zostávala potrebná na riešenie zložitých úloh. Rozdiel medzi tvorcom a vykonávateľom by tak dostával zásadný význam.
Takto pretvorený človek by bol podriadený pridelenej funkcii: mal by zabezpečiť chod systému, ktorého konečný cieľ nepozná. Označenie „biorobot“ by v tejto predstave zahŕňalo poslušnosť aj samotný biologický zásah.
Rok 2012 a očakávaný zlom
S predstavou návratu kremíkovej inteligencie sa spája aj rok 2012. Filmy Matrix a Terminátor v tomto obraze vystupujú ako kultúrne zobrazenia sveta, v ktorom človek stráca nadradenosť nad technickým prostredím.
K očakávaniu veľkého zlomu sa pridávajú príbehy o Nibiru, katastrofách, epidémiách, ekonomickej kríze, politickom napätí, Yellowstonskej sopke a prípravách na hromadné úmrtia. Vzniká atmosféra, v ktorej verejnosť čaká na koniec dovtedajšieho sveta.
V duchovnom rozuzlení by sa však čas na návrat skončil skôr, než by bolo nové telo pripravené. Hadrónový urýchľovač tu získava úlohu posledného článku rozsiahleho projektu. Neuskutočnený zlom by znamenal aj prerušenie dovtedajšieho kontaktu a stratu opory sprostredkovateľov.
Čo by nasledovalo po prerušení kontaktu?
Bez ďalšieho odovzdávania technológií by sa rozdiely medzi štátmi postupne zmenšovali. Zánik rozhodujúceho predstihu by menil podobu svetovej moci aj pretekov v zbrojení.
Do popredia by sa mohli dostať osobné schopnosti, spolupráca a tvorivosť. Predstava budúcnosti tu smeruje k prekonaniu kapitalistického usporiadania a k priemyselnému komunizmu, známemu aj z vízií sovietskej vedeckej fantastiky.
Hlbší význam by spočíval v spojení dvoch skúseností: technických znalostí kremíkového sveta a duchovných schopností uhlíkového človeka. Po období utrpenia a konfliktu by ľudstvo získalo vedomosti, pracovné zručnosti aj možnosť znovu rozvíjať svoje vnútorné schopnosti.
Musel by byť kremíkový svet nepriateľský?
Rozmanitosť života neznamená rovnakú úroveň vedomia ani rovnaké úmysly. Ani kremíkový svet by v tomto obraze nemusel pozostávať iba z jedného druhu bytostí.
Nehybné formy prirovnávané ku koralom či hubám by mohli mať inú úroveň organizácie než inteligentné bytosti. Obrazy mexických pyramíd, Egypta a petrohradských chrámov sa pritom spájajú s rozdielnymi povahami: od krvavých kultov cez priaznivejšie pôsobenie až po vzburu.
Otázka dobra a zla by tak nebola určená samotným materiálom tela. Rozhodujúci by bol charakter vedomia, jeho vyspelosť a spôsob, akým vstupuje do vzťahu s inými.
Krištáľové lebky a otázka vedomia
Na pomyselnom vrchole takéhoto sveta sa objavujú krištáľové lebky, chápané ako možné pozostatky inteligentných kremíkových bytostí. Nadväzujú na otázku, či by odlišná materiálna podoba mohla niesť vedomie, ktoré by sme dokázali rozpoznať ako blízke človeku.

Ilustračná fotografia krištáľovej lebky vystavenej v Britskom múzeu. Foto Vassil, CC0.
Ak by to tak bolo, vzťah uhlíkového a kremíkového sveta by nemusel byť iba konfliktom. Mohol by byť aj stretnutím rozdielnych foriem života so spoločnou schopnosťou vnímať, poznávať a rozhodovať sa.
Práve tu sa celý príbeh vracia k základnej filozofickej otázke: vzniká vedomie z hmoty, alebo si vedomie prostredníctvom hmoty vytvára možnosti svojho prejavu?
Širšie pojednanie o kremíkovej dobe nájdete v publikácii Kniha o globálnej lži. Kniha má 424 strán a 350 obrazových blokov — fotografií, ilustrácií a schém.
- Knihy, ktoré otvárajú oči
- Neuveríte, v čom všetkom nás klamú
- Články o sfalšovanej vede a histórii
- Sfalšovaná veda a hisTÓRia – telegramová skupina
Kedysi bol iný svet. Celý priestor od pevniny po oceán sa hemžil gigantickým životom. Dokazujú to obrovské pne roztrúsené po celej Zemi.
Moderné 30 metrové lesy sú v porovnaní s rozprávkovými lesmi našich obrích predkov len úbohé kríky. Na zemi nebolo prakticky žiadne pole; všetko bolo pokryté vegetáciou vo výške desiatky a stovky kilometrov.
Bola tam aj iná atmosféra, iný tlak, iné zloženie vzduchu. Bol to iný svet, aký si moderný človek nevie ani predstaviť. Bol to ideálny svet.
V tomto ideálnom svete hmyz, vtáky, zvieratá, ryby a samozrejme ľudia nezomreli ani sa nenarodili.
Inkarnácie sa udiali prostredníctvom kondenzácie energie na prejavenie fyzického tela a v takých rozmeroch, aké si duch želal.
Neexistovalo žiadne podvedomie, len čisté vedomie a plný prístup k 100% mozgu, ktorý nie je rozdelený na hemisféry.
V každom okamihu bytosti realisticky a okamžite vytvorili to, čo chceli, pomocou sily myšlienky. Potešenie a eufória z tejto tvorivej sily nie je absolútne porovnateľná so žiadnou drogou ani najlepším orgazmom moderného biorobota.
Bola to úplne iná forma života, dokonalá ako vesmír sám. Takto žili naši predkovia, skutoční tvorcovia – až kým neprišli entity so zrkadlami – paraziti.
Slnko bolo zatvorené a Zem začala ovládať nový parazitný superpočítač, ktorý mal od Slnka podstatný rozdiel: prezentoval Zem ako cyklicky sa objavujúcu zimu a leto, deň a noc. Rastliny, zvieratá a ľudia sa začali rodiť a umierať so starobou. Ideálny svet sa zrútil a klamstvá začali prenikať do celej biosféry Zeme. Toto bolo stvorenie sveta, tentoraz je zostavený aj známy matričný manuál – Biblia. Nesmrteľnosť opustila Zem – ľudstvo Starého sveta bolo nahradené zvláštnou formou života: Mortal Men.
Na Zemi začala existovať forma života na báze uhlíka – na rozdiel od doby, keď bola Zem pokrytá slnečným žiarením – vtedy mala celá biosféra Zeme kremíkový základ – všetko bolo skutočne obrovské.
Len čo bol uzavretý priamy prístup k Slnku, pod vplyvom novovytvorených fotónových lúčov nazývaných Slnko a Mesiac začali všetky bývalé živé objekty upadať do pseudoanimácie. Uhlíkové telieska sa rozkladajú, ale kremíkové telieska sa menia na kameň.
Pozostatky predkov, ktorí utiekli pred fosílizáciou, si vtedy ešte aspoň trochu vedeli rady – nasadili si špeciálne prilby a brnenia, ktoré chránili ich kremíkové telá pred smrtiacou radiáciou z lunárnych generátorov. Ale drvivá väčšina pozemšťanov (stovky miliárd) vtedy zomrela – skameneli, ako 100% zvierat a rastlín.
Novej generácii tiež „vpichol vírus“, ktorý spôsobil mutáciu DNA, keď v molekule zostali len dve skrutky. Výsledkom bolo a je, že vírus medzi 13. a 15. rokom reštartuje hormonálny systém a pomalým starnutím začína formu sebadeštrukcie. Niektoré mladé duše nedokážu prežiť túto chybu v programe a ich premena končí sebazničením a samovraždou… viac

